Wednesday, September 19, 2012

Predtym, nez upeciem babovku....

...nieco napisem. Ked som mala asi 12nast rokov, sedela som s kamoskami na skolaku, pozerali sme sa na oblaky a bavili sme sa o tom, co budeme, kde budeme a kym budeme v roku 2000. Zdalo sa nam vtedy, ze toto cislo je neuveritelne a ked teda nebude vtedy koniec sveta, ja som vyhlasila, ze pojdem prinajmensom do ameriky, stanem sa "niekym" a tak trochu zmenim svet. Prisiel rok 2000, mne sa narodil Matus, stala som sa mamou a to vsetko sa udialo, si predstavte tu v Bratislave. Este som nad tymito planmi z lavicky na skolaku nezlomila palicu, v poslednych rokoch vsak menim nazor na to, co je to zmenit svet. V 12stich to boli velmi nerealne plany stat sa nahodne najdenou hereckou..., alebo spevackou....bolo tam urcite viac moznosti, ale nepamatam si ich...zial?! Teraz pre mna "zmenit svet" zacina mat jednoduchsie rozmery. Frazickami by sa to dalo povedat aj tak, ze moj zivot, to kto som a ako zijem, pozitivne nasmeruje inych. Haha. No, ale co sa budem tvarit, bola by som rada... Zatial mam vsak coraz castejsi pocit, ze svet meni mna, niekedy dobre, inokedy uplne zle. Asi som prilis casto lamala nad druhymi palicky, nad sebou mi to trvalooooooo.. Mozno som svojimi recickami svet inych obcas aj zabila, lebo ten ktory som ja mala pre nich, bol podla mna, a bol 100% lepsi, ako mali oni v plane. Mozno som ako najprv prilis horlivy a tvrdy krestan dala bodku za vela pribehmi a expresne navrhla hned zopar odpovedi. A mozno teraz vidim za ludmi tie nedopovedane vety, za ich usmevom ich strach a velmi si prajem, nech mam sancu sa dozvediet veci az kym za nimi oni nedaju tu svoju bodku. Idem teda piect tu babovku, a budem pritom mysliet na pribehy, na svety, bez sarkazmu a rad.

Saturday, September 1, 2012

prdlo mi v bedni.

Dobrý názov, že? Končia sa prázdniny, zatváram peňaženku, vonku je zima, tak zmrzlina nehrozí, hurááá!ideme späť do rutiny. Asi sme viacerí, čo sa tešia na "normál", aj keď stále bude čo riešiť, ale len do 8smej rána, potom zas poobede a ide sa spať. Tieto prázdniny mi dali zabrať. Práve robím hlbokúúúúú poklonu svojej mame, za všetky prázdniny, ktoré s nami, keď sme boli deti, prežila. Občas tiež lietali veci, ako plávacie plutvy z okna v petržke..., a dokonca raz zaznela aj vyhrážka, ktorá nás hneď usmernila: " a ja sa s vami nebudem už jedovať, pojdete do pionierskeho tábora a bude pokoj...." Takí sme boli zrazu dobrí..., my sme boli totiž odchovancami iných typov táborov, a tak predstava "pinďáku", ktorý trval pár týždňov, bola pre nás dosť dobrou motiváciou na umravnenie sa... Dnes ráno som svoje deti nazvala rôznorodými výrazmi prevažne slovenskej zveriny, potom som ručne usmernila Oskara, ktorý sa mi o pár hodín za toto citeľné usmernenie poďakoval..., dnes som si chodila viac ako inokedy hovoriť ku stene v kuchyni, že mám už toho fakt dosť.. a tak si teraz, keď som radostne poslala deti do kina, a Mia je podozrivo ticho v druhej izbe, hovorím, že juchuchuchúúú, ide sa do školy, škôlky. A juchúúúú čoskoro, možno aj budeme sťahovať seba preč, do domu, kde sa dajú zatvoriť dvere..., alebo minimálne poslať aj to najmladšie dieťa samé von. tak keď vám tiež prdlo v bedni, dajte si ako ja kávu, vyložte nohy, ak sa to dá, a ak nie, tak večer..aj lav september.