Keď už idem písať o melancholikoch, ku ktorým patrím aj ja, tak som si vybrala aj príslušnú farbu. Milujem svet melancholikov. Mám len jeden taký nepatrný problém a to: melancholikovi sa veľmi ťažko prežíva v dnešnom svete.
napr. keď si človek hľadá zamestnanie musí navonok vystupovať ako nejaký neomylný stroj bez citových výkyvov a nálad, bez záväzkov a stále s úsmevom...
Dokonca keď melancholik dostane prácu snaží sa zmeniť na strašideľného optimistu, ktorý si z ničoho nič nerobí.
Dokelu hovorím si...veď to je hrozné. To fakt nemajú melancholici miesto na žiadnych vedúcich pozíciách a radšej by mali dostávať miesta v zdravotníctve a umeleckých sférach (aj keď už aj tam sa melancholikovi len veľmi ťažko prežíva).
Ja napríklad keďže som melancholik by som všade dávala prednosť melancholikom lebo oni sú takí zlatí. Majú city a sú empatickí. Jak ja neznášam ľudí, ktorí nemajú to 1koliečko v hlave kt. sa volá empatia. To sú vlastne všetci tí úspešní ľudia ktorí dupú druhým po chrbtoch ale nezabudnú sa pozdraviť.
Nuž asi mám rada odstavce..lebo ich tu mám požehnane. Aj odstavec je určite pôvodom melancholický znak. Tak a vrátim sa k téme. Strašne ma mrzí, že dnešní melancholici sa vytrácajú z povrchu zemského.
Veľa mojich srdcoviek sa zmenilo na ľudí, ktorých "nič" nezaskočí a sú v "pohode" a používajú neosobné výrazy ako napr. : loudingovať, prolongovať, integrovať, detergentne...moje nervy ani neviem či to existuje taký výraz..ale sa mi sem hodil.
Je smutné žiť vo svete, kde prevládajú dôvody nad citmi, peniaze nad vzťahmi, ľudia nad ľuďmi
tak ja už budem končiť, ale som rada že som melancholik. Cítim srdcom a bojujem
za ľudí. Necítim sa už zle, že som Melancholikom. milujem melanchóliu.
