krásne ráno je. vážne. až som začala písať dĺžne aj medzery...pracujem v škole. je to taký školský svet, ktorému človek uverí, až keď tam zapadne. je veľmi zaujímavé pozorovať deti a stať sa súčasťou ich sveta. mám z toho občas nervy, aby som niečo nepokazila, ale niekto dáva na mňa pozor. fuj tieto naše dĺžne a mäkčene mi tu robua galibu. ok dokončím neskôr. robím francúzske
zemáky tak ich idem čeknúť.

slepa zavist

no co. mam zly den. a zavidim vsetkym naokolo a tak. ale vlastne asi aj sama sebe. ved si mam aj co zavidiet.mam krasne deti, krasneho chlapa a aj o mne hovoria ze jeeeeeej. tak vlastne neviem co tu pisem a preco a na co a za co. tato moja kriza 30rocneho veku ma nejako dohnala a potrebujem sa tu vypisat.

melancholci Big up!

Keď už idem písať o melancholikoch, ku ktorým patrím aj ja, tak som si vybrala aj príslušnú farbu. Milujem svet melancholikov. Mám len jeden taký nepatrný problém a to: melancholikovi sa veľmi ťažko prežíva v dnešnom svete.
napr. keď si človek hľadá zamestnanie musí navonok vystupovať ako nejaký neomylný stroj bez citových výkyvov a nálad, bez záväzkov a stále s úsmevom...
Dokonca keď melancholik dostane prácu snaží sa zmeniť na strašideľného optimistu, ktorý si z ničoho nič nerobí.

Dokelu hovorím si...veď to je hrozné. To fakt nemajú melancholici miesto na žiadnych vedúcich pozíciách a radšej by mali dostávať miesta v zdravotníctve a umeleckých sférach (aj keď už aj tam sa melancholikovi len veľmi ťažko prežíva).

Ja napríklad keďže som melancholik by som všade dávala prednosť melancholikom lebo oni sú takí zlatí. Majú city a sú empatickí. Jak ja neznášam ľudí, ktorí nemajú to 1koliečko v hlave kt. sa volá empatia. To sú vlastne všetci tí úspešní ľudia ktorí dupú druhým po chrbtoch ale nezabudnú sa pozdraviť.

Nuž asi mám rada odstavce..lebo ich tu mám požehnane. Aj odstavec je určite pôvodom melancholický znak. Tak a vrátim sa k téme. Strašne ma mrzí, že dnešní melancholici sa vytrácajú z povrchu zemského.
Veľa mojich srdcoviek sa zmenilo na ľudí, ktorých "nič" nezaskočí a sú v "pohode" a používajú neosobné výrazy ako napr. : loudingovať, prolongovať, integrovať, detergentne...moje nervy ani neviem či to existuje taký výraz..ale sa mi sem hodil.

Je smutné žiť vo svete, kde prevládajú dôvody nad citmi, peniaze nad vzťahmi, ľudia nad ľuďmi

tak ja už budem končiť, ale som rada že som melancholik. Cítim srdcom a bojujem
za ľudí. Necítim sa už zle, že som Melancholikom. milujem melanchóliu.

i wish

niekedy si želám žiť v časoch, keď všetko bolo óóóveľááááá jednoduhšie. ľudia nemali telefóny a autá a nevedeli toľko vecí ako teraz my. je mi to ľúto, že toho toľko vieme a predsa nemáme čas sa pohrať s deťmi a minúť peniaze, ktoré sme zarobili (vlastne ja ani nie...zatiaľ).
a potom človek stretne druhého človeka, ktorému náhle odišiel niekto naozaj blízky a až vtedy, ale samozrejme len na chvíľu pochopí o čom je život.
často sa teraz omiela, že ten a ten je workoholik a je to akási výsada alebo uznanie za niečo čo druhým poriadne znepríjemňuje život a okráda ich o čas.
no čo tak ja budem bojovať proti workoholikom a dúfam, že sa nestanem alkoholikom...to je akože pokus o rým.
je neskoro a počítač je najhorší workoholik na svete a tak ho idem nakopnúť do....a idem spať.

teplo,pohovory a deti

vonku je teplo a fakt že hrozné. mám chuť si ísť zalyžovať. ale namiesto toho sa tu drvím excel ktorému aj tak nerozumiem a nič mi nehovorí a ani ma neodzdraví. stretávam sa s ľuďmi z tých všelijakých graftonov a tak a ani oni mi nič nehovoria lebo je to celé jak umelá hmota...fuuuj plast.budem radšej ekologická.
a deti vstávajú skoro ráno a budia nevyspatú prispatú matku a ona na nich kričí a potom im kúpi zmrzlinu a je všetko ok. inak je fakt dosť teplo...

No paraaada

tak super. neviem si nainštalovať piccassa alebo ako sa to už píše. jaká škoda. som chcela dať fotky na náš blog, ale mac je mac a ja som ja. tak ja idem radšej spať. a potom sa na to kuknem. a práve teraz brankárovi čechovi (inak super meno), vypadla lopta a chudáci bratia češi - ja viem že sa to píše česi...a už je to 3:0....to je ka ta stro fffa. ale šak je to len hra neee? človek si to zapne a už aj 2góly...no čo. tak ja teda idem na lože a už mi niekto napíšte koment.
pieknú noc

Čo ťa nepáli, to nehas

...alebo už ako len sa to píše. ja som človek, ktorý sa stále porovnáva a zarovnáva s druhými ľuďmi. Je to dosť na nervy a hlavne na tie moje, lebo som stále nespokojná s tým čo mám. Keď napríklad niekoho stretnem tak hneď začnem rozmýšľať nad tým, že prečo je daná osoba tak DOBRE oblečená. A ja si to aj hneď v tichosti zodpoviem. Aha tak oni určite nemajú úver, alebo to je asi taká ambiciózna matka čo hneď jak má dieťa 3 mesiace ide do práce...Z tohto mi hneď logicky vyplynie, že ja som určite na tom horšie ako tí čo nemajú úver a že preto mám dnes mastné vlasy...a po 2hé, že tá matka je určite horšia ako ja čo tu doma varím jak kuchárska kniha a behám ozlomkrky za svojimi deťmi.

No teoreticky viem, že to nie je pravda, ale čo mi iné zostáva..vždy mám na očiach tie "auparkové mamičky", čo sa rozprávajú so svojimi deťmi najmenej Trojjazyčne a sú dokonale oblečené a v koženej kabelke im štrngocú kľúče od auta.

Ale potom sa zas pozriem na 2stranu mince ktorú možno aj mám vo vrecku. Afrika? Nie! Stačí sa pozrieť na nejakú priemernú rodinu ktorá síce žije v tej Strašne bohatej Bratislave....(lebo na východnom slovensku sme my bratislavčania strašne všetci bez rozdielu bohatí), ale pritom deti trpia hladom a rodičia nielen hladom ale aj pocitom menejcennosti a beznádeje. No a čo urobím ja? Väčšinou nič..a to je fakt smutné. Prinajlepšom sa za nich pomodlím a hodím to na Pána Boha.

Je toho veľa čo mám a aj keď to zrovna nie sú tisíce na účte v tom plusovom slova zmysle, mám priateľov a to naozajstných, mám rodinu a mám nádej na lepšie zajtra. Aj keď možno nie to pozemské ale to naozajstné.

Tak ja teda idem do reálu a budem sa snažiť neporovnávať..aj keď nedá mi nepovedať, že tie ženy čo im deti spia dlho sú na tom oveľa lepšie ako ja....

toto sme my....ale viac foteček máme na face book- u!

smutné správy

Nemám rada smutné správy. A keď mi niekto zavolá a povie, že ty už určite vieš co sa stalo, mam chuť radšej nevedieť... Ale stáva sa a stále častejšie prichádzam na to, že tento život je dosť krátky na všetko čo mám naplánované a že mi už začína byť jedno či mám utretý prach v obývačke a veci podobné.

......smrť......musím priznať, že ma ešte pred nedávnom dosť strašila a ešte stále jej neviem prísť na chuť.... žiť ale s poznaním, že smrť ne= koniec je strašne krásne a odľahčujúce. Som rada že môžem o sebe povedať, že som kresťan a aj keď život s Bohom nie je ľahký pretože stále vidím že to čo som ja je dosť úbohá zbierka niečoho...je to moja jediná nádej a môj jediný istý bod.

a áno všetko patrí Bohu. Je to naozaj pravda ktorú nikto nezmení. Som rada že som poznala uja Dušana Jančulu. Patril medzi svetlé body v mojom živote a bude mi chýbať ešte ani neviem ako. Je hrozne ťažké žiť ďalej bez neho aj ľudí ktorí sa tam hore na môj vkus poponáhľali.

to je zatiaľ všetko.