Niekedy je úplne ok byť stručný, ako býval môj dedko pri telefonovaní. On si povedal svoju vec a zrazu bolo ahoj a šťuk....túúúúúúútúúúúúúúúúúúúúút. Neviem, čo by asi povedal dedko na facebook, keby ešte žil zemegulovský štýl života, ale myslím, že by nebol nadšený. Dedko rád hovoril veci do očí, niekedy až priveľmi priamo, ale nebránil sa odpovediam. Facebook je teda pravý opak môjho dedka. Obkecávačky, blbosti, a iné obžieračky času, ale čo ma v posledných dňoch štve úplne, sú neuveriteľné statusiská opisujúce krok za krokom cestu, ktorou by mali "všetci" ísť. Áno, niekto berie facebook ako prostriedok kázania, vyučovania, dokonca misie.
Čo sme úplne osprosteli? Veď pravá misia v sebe zahŕňa osobný kontakt, niečo, prečo chceme niekoho počúvať. A nie je to len o facebook-u. Mám rada kontakt s ľuďmi, rada stretávam známych v meste, rada pokecám. Nie som typ človeka čo sa snaží utiecť pred už privolaným výťahom, len preto, lebo "dokelu ide suseda....". Píšem to preto, lebo sa mi zdá, že sa z našich dní vytrácajú také tie normálne rozhovory, nefrázové, nepoučné, pre niekoho stratené minúty dňa..
Nechajme poučky a dlhokááááánske myšlienkové pochody, pre uši našich blízkych, kamarátov, ktorí o ne stoja, alebo možno učebniciam dejepisu???? Cesta výťahom je krátka, ale po takých pár výťahovkách, máme susedku kamošku. Možno nám pomôže svojim nadhľadom, keď raz bude celý deň na veľký prd..a internet nebude fungovať a dlhééé statusy plné fráz, nám nebudú dostupné.
krásny večer od počítača prajem, o päť, ok, možno o 10min. ho zavriem a nadviažem rozhovor tuto s mojim Peťom..
