a ďalšia nedeľa je za nami.

Nedele sú zvláštne dni. Veď je to aj v Biblii, ale u nás doma je nedeľa ten najukričanejší deň v týždni. Vážne. Oskar skoro na sto percent vstáva v nedeľu ešte skôr, ako po iné dni. To znamená napätie v mojom krčnom sektore, už od 5tej ráno, aby Oskar nezobudil Miu.

Skoro vždy sa mu ju podarí zobudiť. Nasleduje naša rodičovská prednáška o tom, že prečo, ale fakt prečo musí Oskar vstávať tak skoro ráno, na čo Oskar odpovedá so svojim vypestovaným kľudom ignoranta, že už sa ma to nepýtajte, šak je deň.

Tak, pokračujeme ďalej v našom nedeľnom dni. Je teda krátko po 5tej a naše dve najmilšie a najmenšie deti sú v plnej energetickej výzbroji a my sa len skormútene lúčime s poslednými zvyškami nádeje na spánok.

Nasledujú raňajky. To je kapitola sama o sebe aj po iné dni, ale v nedeľu sa Peťo snaží, urobiť dojem a tak neúnavne pretre oči a hor sa krájať slaninku, variť vajíčka a kávu. Akože english breakfast style.

Sadáme si postupne k stolu. Doslova postupne. Prvý je Oskar. Už dopredu kričí, že dostal málo slaniny. Na to my kričíme naspäť, že nech nie je lakomý, sme tu predsa aj my ostatní. Mia plače, lebo je unavená, lebo ju Oskar zobudil o piatej. Peťo kričí na mňa, pretože som už v inej miestnosti, či si dám kávu. Ja kričím ááááno. Pijeme teda kávu každý v inej miestnosti. Tú moju dopijem asi tak o 10hodín neskôr. Inak nemám rada studenú kávu.

Oskar kričí, že by si ešte dal slaninu, a že by rád išiel do "zhromka" (kostola), autobusom, električkou a trolejbusom.

Ja na to odpovedám smerom k najbližšiemu kusu nábytku, že "Prečo, prečoooo???", čo som komu urobila, že musím vstávať o piatej, to nehovorím o tom, že som v noci bola minimálne 3x pri Mii..., nemôžem si dopiť kávu a nedokážem dokončiť ani jednu jedinú vec.

Oskar sa na mňa kukne, zodvihne obočie a hovorí: "no, čo mamina, blbé ráno?", na to sa nedá už nič povedať.

Ideme ďalej. Je niečo po 7 a ja som dovarila ryžu, kura a chystám sa do kúpeľne. Chaoticky pobehujem po dvojizbovom byte a mám pocit, že bývam na hrade, lebo cesta do kúpeľne mi trvá asi tak hodinu. Neuroticky podávam uplakanú Miu Peťovi s láskyplným výrazom na tvári, ktorá ešte nemá na sebe makeup....

Dôrazne vykročím ku kúpeľni, a v duchu si hovorím, že ma už nič nezastaví. Táááák. Sprcha, zuby, vlasy, makeup, tá druhá polovica je vo väčšine prípadov s Miou na rukách. Mia si strčila prsty do mojej maskary. Kričím, že sa zbláznim, lebo Mia vyzerá, ako hráč amerického futbalu s čiernymi čiarami na tvári.

Okolo mňa sa v spomalenom zábere mihne postava Matúša, ktorý práve vstal. Matúš sa pomaličky dostáva k raňajkám, Oskar na neho kričí, že má viac slaniny, ako on a ja si spievam vymyslenú pesničku o nedeli. Začnem sa smiať, lebo som už namaľovaná, a tak od úľavy, že sa ma ľudia na ulici nezľaknú, sa začnem tešiť zo života.

Je osem. Peťo by sa rád osprchoval. Pýta sa to tak, akoby to bol nadštandard v hoteli. Ufff, vidím na jeho tvári úľavu, lebo som mu to schválila. Púšťam ho do kúpeľne, začínam pociťovať obavu z toho, že aj keď sme vstali o piatej, nestihneme prísť do zhromka, zhromaždenia, kostola, akokoľvek si to nazvete, načas.

Matúš po 25 upozorneniach a minimálne 5zvýšených hlasoch od jeho milujúcej matky, sa konečne chystá obliecť. Oskar plače. Nechce si obliecť veci, lebo on sa sám oblieka iba v škôlke, doma má predsa rodičov. Začínam počítať do päť. Zabralo. Oskar sa oblieka.

Domácnosť stíchla. Mia zaspala. Je to dobré, alebo zlé, pýtam sa sama seba. Viem totiž, že v zhromku už spať nebude. Nevadí, hlavne, že si ešte stihnem pár krát prezliecť to čo mám na sebe, lebo podľa mojich poznatkov, vyzerám jak "šlahnutá".

Dobre, je niečo po pol desiatej a my sadáme do auta. Nebudem opisovať odchod z nášho bytu, to teda naozaj nie...

Hovorím si sama pre seba, že o takých 5 rokov, bude doma "asi" pohoda, a zároveň sa pýtam sama seba, či toto má nejaký zmysel, ale neisto mi niečo vraví, že áno.

Tak, Oskar nám zakýval a odišiel si "niečo vyrábať" do besiedky. Mia plače, lebo jej niečo vadí, my sa blížime ku kostolu. Nič také zvláštne sa tam nestane, naozaj? Ale stane. Moji kostolní kamoshi, moja tzv. rodina, sa usmieva na Miu, aká je "zlatá, krásna...", Matúš odchádza so svojimi kostolnými kamoshmi čo najďalej od rodičov, a ja sa teším, že môžem patriť k týmto ľuďom, ktorí na nás myslia, a sú občas viac, ako rodina.

o co ide, naozaj?

tak o co teda ide? Niekedy o nic, inokedy o vsetko. Tie chvile, ked ide o vsetko, su podla mna, to najlepsie v zivote.
Tento tyzden mi tak trochu ide o vsetko. Mia zacala pondelok s neuveritelne vysokou horuckou a pokracovala az do vcera. Boli to 3dni zrazania teploty aspon na 38stupnov. Matus na druhej strane zapasi s ludskou hlupostou. Malokedy sa od neho nieco dozviem,ale vcera mi povedal, ze jeden pan, ktory bol vonku so svojou malou dcerkou, na neho ukazal prstom, a povedal: "skus raz prist domov s takymto a zastrelim ta.."
Nemyslim si, ze sa toto da ospravedlnit tym,ze to "len tak" povedal! Zial Matus sa musi s takymito nazormi vyrovnat a verit si! Ked mi znova pojde "o vsetko", chcem sa zamysliet nad ciganmi (nemam rada vyraz rom),myslim,ze v nasej krajine, plnej predsudkov, to nemaju lahke a kaslime teraz na to delenie na cistych, a slusnych a tych spinavych a nevychovanych..aj o toto mi tento tyzden islo..hecnut sa a pozriet na veci z inej strany.