music is my life...

úplná pravda. Neviem si predstaviť žiť vo svete, v ktorom by neexistovala hudba. Niekedy ma nejaká pesnička osloví až tak, že sa jej neviem "zbaviť" aj niekoľko týždňov. Áno v hudbe je veľká sila. Občas sa mi stane, že počujem nejakú skladbu a viem si úplne do detailu vybaviť situáciu, kedy som túto hudbu počúvala, dokonca aj vôňu a farby, ktoré boli vtedy okolo.

Hudba mi veľa krát pomohla, občas len tak sa naštartovať na deň, ale boli chvíle, keď mi pomohla vyjadriť samú seba, keď som mala v hlave zmätok, alebo som prežívala smútok, ktorý sa nedal opísať slovami. Môjmu dobrému známemu som minule povedala, že by som nevedela žiť svoj život s niekým, kto nemá vzťah k hudbe. A vážne. Som úplne šťastný človek, lebo môj muž má vyberaný vkus, čo sa týka hudby. Nepatrí k tzv. "čozahrárádiotosamipáči", ľuďom.

Teraz sa to v médiách hemží všeličím. Z niektorých skladieb cítim tlak komercie, a nutnosti niečo zložiť a vydať. Je jeden naozaj krásny príbeh v Biblii, ktorý je dôkazom toho, že hudba má veľkú silu. Kráľ Saul podľa Biblie trpel "zlým duchom", a tak poslal svojich služobníkov po Dávida, ktorý hral na harfe. Keď mu Dávid hral, Saulovi bolo lepšie. Naozaj verím, že budem ešte veľa krát počuť niečo, čo má hĺbku a silu. Tento môj článoček je taký dosť obyčajný, ale skúste si popritom, ako ho budete čítať pustiť niečo naozaj krásne a to už len bude sila.

mr. kompliment (raz to tu, už bolo, ale dala som to preč...,teraz sa mi to zdá byť znova ok.)

Mr kompliment.
Milý, vždy pozorný, nežný, sympatický...., áno to je on Mr. Kompliment. Na ňom vedia baby oči nechať aj celé doobedie. Nie je nám zaťažko mu doniesť čokoládku, marinované kurča, len tak, nech ochutná. Určite by sa tváril nadšene, aj keby mu nechutilo.
Mr. Kompliment, rozdáva úsmevy, objatia, občas aj bozky, ale hlavne, HLAVNE komplimenty.
My ženy sme na komplimentoch závislé. A nech sa teraz aj tie obrnené z najobrnejších netvária, že nie. Ja osobne milujem komplimenty. A čím viac rokov, tým si ich viac cením, počítam si ich na prstoch, dokonca boli časy, keď som si ich zapisovala do denníka. Potom som si v mysli preberala celú komplimentovskú situáciu..., mohli ste ma vidieť v autobuse, ako žiarim, ako keby mi Mr. Kompliment dal neviemčo.

Mr. Kompliment však nie je len o komplimentoch. Veď by sa zbláznil, keby celé dni, týždne až roky rozdával rastúcemu množstvu komplimentov chtivých žien, to čo chcú počuť. A potom to príde. Zrazu je ticho. Mr. Kompliment nemá zase až takú úžasnú fantáziu. Zrazu nám je strašne ľúto, že komplimenty od muža, ktorého sme si vzali, s ktorým chodíme, stratili čaro, lebo Mr. Kompliment nám ukradol našu radosť v očiach, naše milé slová, ktoré mali patriť úplne niekomu inému. Zrazu sa zbadáme, wow, ide z toho strach.
Koľko úžasných párov stroskotá kvôli Mr. Komplimentovi??? Zdá sa to smiešne, ale funguje to. Teraz je svet ilúzií v plnom rozkvete. Facebook, chaty – čítajte čety...., ok?, a iné tiché komunikácie, kde sa krásne naformulujeme, nastrojíme, sme úúúúúžasní. Realita je, ale zatiaľ na ňu nemáme čas, nechceme si ju pripustiť k telu, veď potom, neskôr. Život je párty, alebo parte?
God is a dj, life is a dancefloor....
Pricvaklo ma to jedného dňa k múru. Kto vlastne som? Ako rýchlo som sa stratila v komplimentoch. Zabudla na veci, na ktorých v budúcnosti bude záležať oveľa viac, ako na týchto veľmi dočasných myšlienkových darčekoch, od človeka, ktorý ani sám nevie kto je, čo je... rozdal sa a neviem, či sa vôbec pozbiera.

Dnes mám 33, hovorí sa Kristove roky, žijem podľa možností normálny život. Mr. Kompliment ma trápi už len minimálne, skôr sa teším krásnym veciam, ako sú fingované darčeky od môjho 5ročného Oskara, ktorý sa ma z mosta do prosta spýtal, či mi to už stačí, alebo či ešte potrebujem viac darčekov, a potom ma objal tak silno, že sme spadli na zem, dal mi veľmi mokrú pusu a povedal mi z najúprimnejšieho srdca, že ma ľúbi. Doma, na skrinke mám ešte jednu pripomienku niečoho veľmi krásneho, pohľadnica od môjho reálneho muža, ktorý ma verte mi, dobre pozná. Je na nej gýčová barbie, a nápis: Super dievča...
Verím, že svet sa dostane do reálnej fázy, keď sa stretneme reálne v parku, v meste pokecáme, potešíme sa z našich rodín, budeme si rozdávať domáce komplimenty, aj keď sú možno ťažšie vybojované, ale sú naše, a mr. Kompliment sa možno zmení na starého, dobrého známeho, ktorý kedysi vedel, čomu verí a o čo mu ide.

môžem sa na to všetko...akurát tak ne-nahnevať

Dnes ma Oskar zase raz zrazil z mojich dospeláckych kolien. Počúvali sme úplne naj hudbu, inštrumentálnu. Oskar sa ma spýtal o čom tá "pesnička" je. Povedala som mu, že tá hudba hovorí o tom, ako sa raz jeden pán pozeral na západ slnka nad morom. Dotyčný pán sedel na plachetnici a keď sa zahľadel na tú krásu, povedal si, že také niečo mohol vymyslieť len Boh, ktorý nemôže byť zlý.

Oskar sa ma po chvíľke spýtal, prečo si ten "ujo" myslel, že je Pán Boh zlý. Tak som teda pokračovala v príbehu. Ten pán, totiž prišiel vo vojne o nohy a veľmi sa hneval na Boha, že dovolil, aby takto žil ďalej. Ale keď videl tú neuveriteľnú krásu, nemohol sa na ňu pozerať s nenávisťou, zrazu si uvedomil, že Boh nebol tým, kto mu ublížil. Oskar si to celé predstavoval, a zrazu sa rozplakal. Bol strašne smutný z toho, že sa hneváme.

často sa hnevám. mám podľa seba na "to" právo. Veď som unavená, je toho veľa, máme malý byt, a ľudia v autobuse sú občas nepríjemní. Mám veľmi pestrý repertoár "na svoje hnevanie". Často by som vedela zmeniť celý môj okolitý svet. Nakopnúť "ich", tam kde sa pichajú štipľavé injekcie.

Ale Oskar má pravdu. Hnev občas vo mne zabije všetko pekné. Všetko na čom naozaj záleží. Moje deti ma vidia hnevať sa oveľa častejšie, ako sa smiať. A suseda odvedľa nemusí pozerať ani ukričané telenovely...má predsa ukričanú mňa.

Cítim sa veľmi často tak, že si nezaslúžim mať pokoj s Bohom. Môj 5ročný syn mi dnes prehovoril do mojej nahnevanej duše..Chcelo sa mi plakať. Chcelo sa mi veľmi plakať, pretože aj ja chcem, tak ako ten pán v príbehu, vidieť a znova nájsť pokoj. Tak som to Bohu, ktorý naozaj dáva pokoj, povedala. A určite to urobím znova a znova.

Teraz, keď toto píšem je more pokojné a slnko krásne zapadá. Hovorím si, že také niečo mohol vymyslieť Boh, ktorý ma má rád.