if i could i would......

keby sa dalo, sem idem. zobrala by som si knihu, kávu, niečo mňam a čítala by sóóóm, až kým by som nezaspala.

Dnes bol taký naozaj zbytočne dlhý deň. Obyčajná, normálna hodina trvá väčšinou 60minút, dnes to bolo minimálne 160...

ok. dúfam, že väčšina z vás čo sa tu zastaví, mala dnes lepší, využitý deň. A ten môj zajtrajší musí aspoň začať o niečo lepšie. Tak zatiaľ. Idem čítať, neodpovedať na nekonečné otázky verbálne, aj pantomimické v podaní Mii, idem sa prejsť po dvojizbovom byte, bez skrývania...a zaľahnúť do postele. zaslúženú dobrú noc všetkým!

Dieta na objednavku

By som poprosila jedno male, milene, zlate, zivotaschopne dieta, ktore: neplace, nekrici, nehovori nie, pouziva ho len v pripadoch, ktore si to vyzaduju. Ako: nie, nepocikal/la som sa, nie nebil/la som sa, nie nechcem ziadne sladkosti...Rada by som si taketo dieta objednala na zvlastne prilezitosti, akymi su: navstevy, vecere v meste, nakupovanie, lekarske prehliadky...Hmmm. Ok, bolo by to umelohmotne, niemojedieta, nerealne, az trapne mat taketo dieta. Ale su chvile, ked mi vela mam da za pravdu, ze? Su chvile, ako dnes, ked pocujem oslovenie mama vo vsetkych toninach, dieta ma pouziva, ako prostriedok plnenia jeho fantastickych napadov...atd.Kusala som si dnes do pery, nech ma nezoberie socialna pracovnicka na pokec, bola som chvilami mila, nezna, aj ked tychto momentov bolo podstatne menej, ako scen z talianskeho akcneho, mafianskeho filmu, opernych spevov ohladne povahy mojho dietata, zvysovania hlasu v telefone pri rozhovore s mojim muzom...a tiez ich nahleho ukoncovania(zaujimave, ze vacsinou po vete, uz mam fakt toho dossssst!)A po tomto vsetkom si ma moje realne dieta chcelo doma "udobrit", tapkanim po pleci, akoze "mojaaa, sak sme este kamosky...?", pri pohlade na svoju vyklepkanu matku, sa dokonca pustilo do zachadzaveho rehotu, a co je na dnesku najkrajsie? Mia uz sladko spi. Ja idem kuknut show s priznacnym nazvom pre dnesny den: uvolnete se prosim...., a som za toto moje dieta vdacna. Je realne, hlasne, nefalsovane so vsetkym co k nemu patri, ale je moje, a ja sa citim poctena (obcas, by som sa tejto pocty aj vzdala...), ze mozem byt sucastou Miinych dobrych aj zlych dni, a raz jej to pri velmi dobrej kave vsetko porozpravam....

Halooo, kto je tam?

Citam knihu. Prave som docitala o nasej maxi ludskej celozivotnej snahe, byt hocikym, hocicim, len nie sebou samym. Pretvarovat sa vedia uz male deti, co deti, babatka. Mia sa vie velmi dobre pretvarovat. Minule sa od hanby robila, ze spi, dobru polhodinu. Obdivuhodne. Ok. Ako tak nad tym rozmyslam, je mi celkom dost smutno z toho, ze aj ja, ako matka ucim svoje deti pretvarke. Sama sa stelujem na niekoho, rada o sebe rozpravam veci, ktore zo mna robia obcas az nadmerne dobreho cloveka... Jedna moja znama mi raz o sebe povedala nieco, co mam ulozene v pamati asi navzdy. Je to totiz clovek, ktoreho sebavedomie prevysuje Gerlachovsky stit, ma riesenie, skoro na vsetko a podla okolia, je prirodzenym lidrom. A teraz jej priznanie: ja som na sebe tvrdo pracovala, aby som sa zbavila strachu, aby som si verila a bola tym, kym som dnes... Musim sa priznat, ze som sa aj ja snazila ist jej stylom. Priznavam, ze mi to nejde, tak dobre ako jej, a priznavam, ze som velmi rada, ze sa mi nepodarilo seba zmenit. Odpoved je jednoducha. Uplne. Pokora. Dnes je nadmieru tazke sa s nou stretnut, zit ju a stotoznit sa s nou. A sam Boh nam to povedal tak jasne, ze viac sa to ani neda: Boh sa pysnym protivi, ale pokornym dava milost. Chcem, aby moje deti boli originalmi, nie vypracovanymi mozgovymi svalovcami, nicohosanebojime tvormi, a este vselicim inym. Dnes som prisla na to, ze ta milost je hlavne v tom, ze sa nemusim skryvat a tvarit, ze mozem priznat strach, pychu, smutok a dalsie vlastnosti, ktore su mojimi slabostami. Takze takto: ked si eva dala nasuskat od hada, ze to jablko jej pomoze byt, ako sam Boh a adam sa tiez nebranil, urobili vlastne to, co robime kazdy den. Rozhodli sa byt ako Boh, ale bez Boha. Oni na to potom prisli, a ja dnes tiez, aj ked mam pocit, ze som zjedla za svoj zivot niekolko kil jablk.... A inak pekny den prajem vsetkym nam...

Takto pred rokom..

...som zacala chodit do autoskoly. Mala som nervy uz len pri pomysleni na prihlasku...takze mi ju musel priniest Peto. Na mojej prvej teorii, som nerozumela absolutne nicomu, vo svojich 32rokoch som totiz zila vo svete bez znaciek, preradovania, asi len zeleny a cerveny pandrlacik mi bol povedomy... Takze ked sa ma instruktor spytal, ze co znamena "tato" dopravna situacia..., pamatam si, ze tam bol polish s rukami kade tade, a mojim vysvetlenim som mu skoro tie jeho ruky vyklbila... A toto bola len teoria..., potom prisla prva jazda. Brrrr, radsej by som isla k zubarovi, upratala skrine, uplne vsetko by som urobila, len nie do toho auta sadnut a ist. Instruktor ma slahol normalne na normalnu cestu, divil sa preco ked mi povie, ze "pribrzdiiiime", vierina zabrzdi uplne, hocikde, aj si oci zavrie pre istotu. Ok. Tu su este niektore perly z mojej autoskoly, urobim jej taku malu reklamu, dam sem nazov: Autoskola Harmi. Raz sme isli do Devinskej n.v.tesne pred tunelom, som vyhlasila a bola som o tom presvedcena, ze ja sa tam nezmestim... V ostrejsich zakrutach som sa vyrovnala uplne v pohode opernym sopranom... Najcastejsia veta mojho najoblubenejsieho instruktora "harmiho", bez ktoreho by som dnes nejazdila, bola: Vierocka, zase si rychlo pustila tu spojku... Pri prvom parkovani mi nejako zavadzali kuzele, tak som jeden slahla o zem....pohodaaa, videl ma "len" polish, ktory bol pri skuskach mojich sukmenovcoch, Harmi, a este dalsich desat ludi...vsetci krasne dali, ze ooooooooooh Ok.vodicak som po milion jazdach, klesnutom sebavedomi, burlivych debatach s mojim muzom, preco by som nikdy nemala jazdit, urobila, na fotke sa usmievam, jazdim, parkujem, vozim nase tri deti. Zakopnem to jak na stuzkovej slavnosti....mama, oco, peto, harmi vdaka...