kameň, papier, nožnice

kresťanstvo je, ako hore spomenutá hra. Nikto nevie, či prehrá, alebo vyhrá. Všetko je až do konca nejasné. Veľa krokov sa dá mnou ovplyvniť, ale občas ide všetko pomimo mňa. Niektorí kresťania sa radi pochvália tým, ako svojim vzdelaním a správaním odprevádzajú druhých k Bohu, ale keďže je to celé na Ňom, je to úplne zbytočná chvála. Nie som tichý človek, ale rada by som ním aspoň občas bola. Prestáva ma baviť ukričané kresťanstvo, nátlakové reči, citové pesničky a hudba v pozadí kázne. V konečnom dôsledku je úplne jedno, či to čo sa odohráva v kostoloch má grády, či hudba rozpeckuje naše emócie, či je ten kto rozpráva dostatočne štýlový...je to úplne celé jedno. Našťastie vidím okolo seba ľudí ktorí majú srdce na správnom mieste, nie sú závislí od nálady, počasia, emócií. Nepotrebujú kvalitu, aby dokázali žiť s Bohom. Unavuje ma to, ako sme trápne nároční, ako sme zbytočne kritickí, ako nás pobúri každý zle zahratý akord. Unavuje ma to aká som ja kritická a celý deň rozmýšľam nad tým, ako to zmeniť. nechce sa mi už hrať kameň,papier, nožnice a súperiť o Boha. Konečne zisťujem, že netreba nič z toho....je to úúúúúúúúúúúúúúúľava, ako hrom.