Keby bolo keby

Keď som bola malá, hrávali sme sa s mojim bratom Vilom takú katalógovú hru, detí v totalitnom svete. Môj dedko mal pár katalógov z Rakúska, kde boli všetky tie veci, ktoré sme chceli a ktoré, keby sme mali, by nás urobili šťasťnými.

Na každej dvojstrane sme si dali limit, koľko vecí si môžme vybrať. Občas sme sa aj hádali, že chceme viac, ako 5, ale nakoniec sme sa "uskromnili" aj s piatimi vecami. Mojimi hitovkami, bola bábika s kočíkom, čo vyzerala "ako" naozajstná, tričko s mickey mousom a trblietkavé perá. Vilo ťahal iným smerom - lego, autíčka a tak...

Raz, tesne pred Vianocami, mi Vilo splnil môj virtuálny sen. Prišiel za mnou, a úplne nadšene mi rozprával, čo našiel pod posteľou v spálni. Ževraj tam videl presne "tú" bábiku, ako v katalógu, a mala aj krásne oblečenie, a aj kočík. Ja som mu veľmi nadšene uverila. Tak veľmi som sa tešila na Vianoce, že som nevedela v noci ani spať. A potom prišla realita....Asi o nej ani nemusím písať...

Dodnes, však žijem v takom "keby, bolo keby" svete. A celkom dobrovoľne sa občas nechám unášať nereálnymi snami. Je to neškodné a pomáha mi to, napríklad po nákupe v nemenovanej Bille, kde ma ide hodiť o zem, že som minula toľko a toľko a to len na zemáky, mrkvu a slaninu..Potom si sadnem k počítaču a vidím toľko keby bolo keby ľudí, že ma ide roztrhnúť. Majú "všetko", po čom mi srdce pasie, tenisky, rifle, tričká a tak ďalej, ale možno nikdy neokúsili ten parádny pocit snívania, a vymýšľania si nereálnych snov so svojimi kamošmi, rodinou a inými "vymýšľačmi". Človeku je vtedy tak nereálne dobre, že sa potom teší na normál.

Teším sa už teraz, na to, ako si budeme v lete na terase v Poprade u mojej tety, pozerať časopisy o bývaní. Budeme snívať, o tom, aké krásne je mať kuchynskú linku vo francúzskom štýle, mať kostým z talianskeho butiku a kozmetiku od mary kay.

A popri tom budeme zaháňať deti, nech nám dajú pokoj a budeme popíjať červené slovenské. Nie je to krása? Pre mňa úplne dokonalé