Tak vám poviem, ako to je. Káva je pre mňa niečo viac, než len káva. Je to taký môj svetlý bod dňa. Keď Mia ide po obede spať, musím stihnúť kávu. Niekedy ani nemám na ňu chuť, ale keby som si ju nedala, mala by som pocit, že som nestihla siestu.
Keď som žila v Londýne, tento môj rituál mi angličania dosť narúšali..oni totiž pijú kávu, alebo čaj skoro stále...Dosť ma to štvalo. Potom som si povedala, že radšej pôjdem pešo, a nekúpim si lístok na autobus, ale kávu si dám poriadne v kaviarni a možno aj koláčik. Mám takú tradíciu s mojimi deťmi, vždy, keď sú už schopné mi nasypať cukor do kávy a oceniť čokoládovú tortu v kaviarni, ich beriem so sebou a spolu si posedíme pri káve, a kecáme ako veľkáči. Raz som takto bola s Oskarom v Coffee&co a tlačili sme do hlavy neuveriteľne veľký kusisko čokoládovej torty. Oskar sedel za takým veľkým stĺpom, takže ho nebolo vidieť.
Všimla som si, že na mňa poškuľuje jeden pánko taliánko a tak som mu venovala zopár neškodných poškuľovaní..Keď tento pánko taliánko odchádzal z kaviarne, samozrejme prechádzal okolo nás, a zrazu mu do úsmevu vkročil Oskar, ktorého dovtedy nevidel..Bolo to super. Jeho úsmev prešiel do údivu a veľmi rýchlo zrýchlil krok, až som sa zľakla, že mu dali niečo do tej jeho kávy.

Už teraz sa teším, keď zoberiem Miu na kávičku, ktovie čo sa nám prihodí.