nikdy by som nepovedala, že....

A je to tu. Nikdy by som nepovedala, že naozajstná vnútorná krása je krásna. Áno, hovorí sa to...stále sa to niekde hovorí. Väčšina ľudí sa aj tvári, že veď vnútorná krása, to je to najdôležitejšie a najkrajšie na človeku. Úprimne? Nemyslela som si dodnes, že je to naozaj to najkrajšie na človeku, teda nemyslela na plných 100percent. Prišla som na to dnes na kúpalisku. Najlepšie miesto na takéto zistenie. Bolo tam neskutočné množstvo kultov krásy, neskutočné množstvo babeniek, ktorým zrazu zmizol vrchný diel plaviek...Priam z nich sršalo: POZRITE SA NA MŇA? SOM KRÁSNA!!!!!! A čo ďalej? no veď to, že nič. vôbec nič. Potom som sa, ako to mám vo zvyku, dala do reči s tetou, ktorá sa stará o ihrisko, som jej poďakovala, že ako tam je čisto a teta sa potešila a pokecali sme. Teta obyčajná, petržálska teta.

Pomohla mi, ale uvedomiť si viac, ako kedy predtým, že ma zaujala nie na sekundu, ale na celých 15minút. Stará sa o ihrisko, dáva pozor na deti, na ktoré nemusí dávať pozor, zoznámila sa s Oskarom, ktorý sa jej predstavil, a ona ho za to pochválila. "tety", bez vrchného dielu sú síce krásne opálené, a možno sa nám ostatným so všetkými dielmi zdajú magnetickejšie pre mužské oko, ale aký nudný je život so ženou, ktorá sa najradšej rozpráva o tom ako bola dobre opálená pred rokom a ako to tento rok nestihla dohnať..., pomoc.

A predsa sme my ľudia nenormálni.

Celý svet nám padá pred očami kvôli vonkajšej kráse. Koľko ľudí z mojho sveta odíde od rodiny, kvôli tomu, že nejaká "teta" použije všetko čo sa dá, aby ukázala svetu, že aha, mňa si nakoniec vybral a to aj napriek tomu, že mal rodinu.

Asi si nepomôžem a svet zostane svetom, ale teta z ihriska, ktorej meno nepoznám, ďakujem Vám, za to, že sme pokecali a ani neviete, ako ste mi dnes otvorili oči.