Sunday, April 24, 2011


tak táto fotka má svoj príbeh. V kabínke na trajekte nesmú byť zvieratá. To sme vedeli, ale puto pána so svojimi kamarátmi, je často krát silnejšie, ako príkazy a zákazy. Tak sme teda neviem ako prepašovali týchto dvoch krásavcov do našej izbice. Keď sme sa okolo polnoci vracali s unavenými deťmi naspäť do kabínky, psy boli vo vnútri. Roberto, hlava rodiny vložil kartičku do dverí a tie sa hneď otvorili, a v tom momente na neho vyskočili jeho dvaja parťáci a veľmi radostne ho vyoblizovali. To by bolo ok, keby hneď za nami nešiel kápo, ktorý pracoval na lodi...Roberto sa aj s dvoma vášnivcami vrhol do kabíny, a my sme sa išli pocikať od smiechu. Vzápäťí nám Roberto stihol ešte povedať, aby sme sa nesmiali, ževraj je to podozrivé. Ja som sa válala po zemi od smiechu. Deti sa smiali a nevedeli na čom, a ujo pracovník sa na nás pozeral jak na trafených...
Podstatné je, že pokuta sa nekonala, ale zážitok je parádny. Aspoň podľa mňa

Saturday, April 23, 2011


ták taliansko je uz minulosť, ale stále sa ešte teším, že som mohla navštíviť túto krásnu krajinu. Zistila som, že taliani sú moja krvná skupina, pijú víno (veľa, a dobré), majú super jedlo, smejú sa veľa, sú sarkastickí, dobre sa obliekajú, aj keď idú len vysypať smeti, vyzerajú super...no proste bella bella.

Nabudúce napíšem viac, teraz som ešte vo vybaľovacom štádiu, myšlienok, aj oblečenia, tak, keď sa z toho dostanem, dám o taliansku viac a podrobnejšie. Zatiaľ ARRIVEDERCI

Saturday, April 9, 2011

Keby bolo keby

Keď som bola malá, hrávali sme sa s mojim bratom Vilom takú katalógovú hru, detí v totalitnom svete. Môj dedko mal pár katalógov z Rakúska, kde boli všetky tie veci, ktoré sme chceli a ktoré, keby sme mali, by nás urobili šťasťnými.

Na každej dvojstrane sme si dali limit, koľko vecí si môžme vybrať. Občas sme sa aj hádali, že chceme viac, ako 5, ale nakoniec sme sa "uskromnili" aj s piatimi vecami. Mojimi hitovkami, bola bábika s kočíkom, čo vyzerala "ako" naozajstná, tričko s mickey mousom a trblietkavé perá. Vilo ťahal iným smerom - lego, autíčka a tak...

Raz, tesne pred Vianocami, mi Vilo splnil môj virtuálny sen. Prišiel za mnou, a úplne nadšene mi rozprával, čo našiel pod posteľou v spálni. Ževraj tam videl presne "tú" bábiku, ako v katalógu, a mala aj krásne oblečenie, a aj kočík. Ja som mu veľmi nadšene uverila. Tak veľmi som sa tešila na Vianoce, že som nevedela v noci ani spať. A potom prišla realita....Asi o nej ani nemusím písať...

Dodnes, však žijem v takom "keby, bolo keby" svete. A celkom dobrovoľne sa občas nechám unášať nereálnymi snami. Je to neškodné a pomáha mi to, napríklad po nákupe v nemenovanej Bille, kde ma ide hodiť o zem, že som minula toľko a toľko a to len na zemáky, mrkvu a slaninu..Potom si sadnem k počítaču a vidím toľko keby bolo keby ľudí, že ma ide roztrhnúť. Majú "všetko", po čom mi srdce pasie, tenisky, rifle, tričká a tak ďalej, ale možno nikdy neokúsili ten parádny pocit snívania, a vymýšľania si nereálnych snov so svojimi kamošmi, rodinou a inými "vymýšľačmi". Človeku je vtedy tak nereálne dobre, že sa potom teší na normál.

Teším sa už teraz, na to, ako si budeme v lete na terase v Poprade u mojej tety, pozerať časopisy o bývaní. Budeme snívať, o tom, aké krásne je mať kuchynskú linku vo francúzskom štýle, mať kostým z talianskeho butiku a kozmetiku od mary kay.

A popri tom budeme zaháňať deti, nech nám dajú pokoj a budeme popíjať červené slovenské. Nie je to krása? Pre mňa úplne dokonalé

Wednesday, April 6, 2011

time on my hands...





no jaka krasa!!!tieto fotky mam rada. potom pridam viac a lepsie, teraz mam umierajuci mac, tak je to horsie, ako radio jerevan...piekny den, prajem.
ták a teraz prečo time on my hands... odkedy mám deti, sa snažím všetko stihnúť, čo najrýchlejšie. Napríklad raňajky, to je boj o čas. Treba si určiť priority:
1. umyť sa
2. namaľovať sa
3. najesť sa

Tak, dnes vyhrali raňajky!!!! Milujem raňajky. Nemám rada dni, keď raňajky nestihnem. Ok dosť bolo kecov, idem si nasadiť svoju druhú tvár, a hor sa do ďalšieho dňa. Inak mia začala včera tlieskať!!!!!!!!!!!!

Tuesday, April 5, 2011

dnes ma Matúš potešil. Včera bolo vyhodnotenie Superstar. Si o tom myslím svoje, ale deckám v Matúšovom veku to môže byť jedno, čo si ja myslím.
Tak sme teda včera pozerali to vyhodnotenie, veliký napináák ináč...
A vyhodili chlapčeka, ktorého "decká" žerú - Noah Elenwood, dúfam, že to dobre píšem.
No ako by povedal Oskar "dotálny" šok. Tina plakala jak keby jej ukradli bicykel a všetky kamoshky plakali.

Dnes som sa Matúša pýtala, že či boli v škole smutní kvôli chlapčekovi, ktorý vypadol zo superstar, a Matúš na to: "áááále mami, my sme v škole mysleli na úúúplne iné veci...." jaká dobrá odpoveď.

Neviem, síce, aké "veci" to boli, ale určite to stálo za to, keď zabudli na takú "úžasnú" show, ako je superstar.


Tak vám poviem, ako to je. Káva je pre mňa niečo viac, než len káva. Je to taký môj svetlý bod dňa. Keď Mia ide po obede spať, musím stihnúť kávu. Niekedy ani nemám na ňu chuť, ale keby som si ju nedala, mala by som pocit, že som nestihla siestu.
Keď som žila v Londýne, tento môj rituál mi angličania dosť narúšali..oni totiž pijú kávu, alebo čaj skoro stále...Dosť ma to štvalo. Potom som si povedala, že radšej pôjdem pešo, a nekúpim si lístok na autobus, ale kávu si dám poriadne v kaviarni a možno aj koláčik. Mám takú tradíciu s mojimi deťmi, vždy, keď sú už schopné mi nasypať cukor do kávy a oceniť čokoládovú tortu v kaviarni, ich beriem so sebou a spolu si posedíme pri káve, a kecáme ako veľkáči. Raz som takto bola s Oskarom v Coffee&co a tlačili sme do hlavy neuveriteľne veľký kusisko čokoládovej torty. Oskar sedel za takým veľkým stĺpom, takže ho nebolo vidieť.
Všimla som si, že na mňa poškuľuje jeden pánko taliánko a tak som mu venovala zopár neškodných poškuľovaní..Keď tento pánko taliánko odchádzal z kaviarne, samozrejme prechádzal okolo nás, a zrazu mu do úsmevu vkročil Oskar, ktorého dovtedy nevidel..Bolo to super. Jeho úsmev prešiel do údivu a veľmi rýchlo zrýchlil krok, až som sa zľakla, že mu dali niečo do tej jeho kávy.

Už teraz sa teším, keď zoberiem Miu na kávičku, ktovie čo sa nám prihodí.

Monday, April 4, 2011


sesternice Mia a Eli


Je pondelok, čas oddychu po hektickom víkende. Už veľmi dlho som sem nič nedala, vďaka novodobej "hrdzi" facebook. Povedala som si, že prišiel čas vykašľať sa na fb a začať robiť niečo zmysluplnejšie.

Tak začíname.

Minulú stredu 30.3.2011 sa do našej rodiny narodila krásna Eli. Všetkých nás zaskočila rýchlosťou svojho nepredvídaného príchodu - 5týždňov skôr, ako bolo plánované. Eli je vážne krásna. Veď sami vidíte... Som veľmi rada, že Mia, má maličkú sesterničku. Naša Mia, ktorá je už inak veľká 9mesačná madam, je na fotke takisto 2dňová, ako Eli. Zajtra napíšem niečo plnohodnotnejšie, dnes predsa oddychujem, po víkende...čaffte zatiaľ