Co ma vcera zobudilo

Ospravedlnujem sa za bezdlznovobezmakcenove pisanie, ale ipad je american... Vcera okolo pol druhej nad ranom ma zo spanku prebrala supa, svetlo a nasledne to hrozivo divne ticho, ktore prichadza po "burke". Ako spravne vycviceny sidliskovy dospelak, som sa v tielku a gatuskach pobrala k oknu. Najprv nic, tak som to chcela uz aj zabalit, ked v tom chalan s telefonom, upriamil moju pozornost na nieco co bolo pred chvilkou este autom. Chalan bol rychly, prva pomoc bola rychla, hasici tiez. Pozorovala som to v priamom prenos cez okno. Tam niekde v popletenych plechoch, bol clovek, ktory dychal, zil. Zrazu sa vsetko dialo, sustredilo na toho jedineho cloveka. Vobec mi nenapadlo, ci havaroval preto, lebo pil. Sledovala som zachranarov a hasicov, ako bojuju o kazdu sekundu, ako drzia v rukach infuzie, ako hasici robia mozne aj nemozne, len aby ho mohli dostat von z auta. Mozno im nebol sympaticky, mozno si vypil, no a co?! Pripomenula sa mi noc, ked u nas doma vyzvanal telefon o tretej rano a nie nebol to sen. Vilo, moj mladsi brat bol podla mojej kamosky dobity, a zobrali ho na Antolsku. Zacala som mu volat na mobil, asi dvesto krat, nic. Myslela som si, ze mu zasivaju obocie, alebo ruku a ze preto nedviha mobil. Nakoniec sa na druhom konci predsa len ozval muzsky hlas, ale nie hlas mojho brata. Bol to chirurg, ktory mi co najsetrnejsie oznamil Vilov naozaj kriticky stav. Rozsiahly opuch mozgu, riziko krvacania do mozgu a to, ze je Vilo v kome. Na koniec dodal, ze by sme mali prist co najskor za nim, lebo je to fakt vazne. Na ten pocit podlomenych kolien a hucania v hlave sa nezabuda. Dodnes sa bojim telefonov, ktore zvonia po polnoci. To vsetko mi preblesklo hlavou, ked som pozerala na ten vcerajsi skutocny pribeh a aj to, ze tak ako ja, aj jeho mame to musi niekto povedat. Verte mi, je to adrenalin, zobudit mamu a povedat, mami, to bude dobre, Vila zbili a je na antolskej a musime ist za nim, hned! Zacnete verit tomu, co hovoria vase usta, ze bude v poriadku, on nezomrie, to nie, teraz este nie! Ako som sa docitala v spravach, tento 42rocny muz, zomrel. Pil, ci nepil, isiel rychlo jak blazon, no a co...je tu po nom prazdne miesto, ludia sa chodia pozerat cely den na miesto, kde zil posledne minuty. Ano budme zodpovedni, za to co robime, ked sadame do auta, ked sportujeme, ked robime cokolvek.... Nikdy si po Vilovom uraze nedovolim sudit inych, ci pili, alebo nie, ci si o "to" pytali, alebo nepytali. Viem, ake to je byt na druhom konci telefonu, a je to tazke a preto myslim teraz na rodinu a priatelov tohto muza, lebo trochu rozumiem..

a tu je niečo pre oskiho učiteľôčky...snaha bola. dúfam, že sa im to bude páčiť...

len taký minimálny stres

Je pondelok, susedia dojedajú nedeľné obedy, vonku prší len sa leje a ja poslušne sedím vedľa Mii a pozerám tú istú rozprávku už asi piaty krát. Ako si tu sedím, občas prejde mojim telom taká tá stresová vlna, ktorá mi pripomenie, že treba kúpiť učiteľkám niečo originálne, cenovo nerujnujúce, milé, a tiež, že Oski bude mať party už túto sobotu. Keďže som totálny protipól zorganizovanej domácej ženy, ktorá miluje kalendáre, diáre, chodí na čas k lekárom a vie aj odobrať stredný prúd moču..., mám dosť veľký stres. Keď ma chytá takáto stresová panika mám tendeciu začať robiť niečo úplne iné, ako by som mala, napr. - idem si farbiť vlasy, lebo bez toho by Oskiho oslava nebola ono..., - píšem blog, aby o mojom strese vedelo viac ľudí, čo mi určite pomôže.., - dám si tretiu kávu, to nech je všetkým jasné - poviem si rezignovane, že večer urobím "tie" pozvánky na párty.. Takže, ja len toľko, že áno, nie je to stres rovnajúci sa stresu pracujúceho človeka napr. môjho muža..., aleeeeeeeeeeeeeeee dáva mi zabrať. Ťažko sa totiž vysvetľuje niekomu, kto nebojuje s takmer dvojročným dieťaťom, každodenný uspávací boj, boj v potravinách, boj o umývanie zubov, obliekanie, nedávanie plienok všetkým plyšákom...atď, že som skoro celý deň doma lebo veď prší, ale nestihla som ani nič. ok, dosť bolo kávy s mojou najlepšou kamoškou na všetkých materských, sabi sebaľútosťou.., idem sa najesť, mia odkvecla pri tej podrobne napozeranej rozprávke, a tak môžem umyť riad, zobrať papííír a pero a začať písať, koho pozveme na oskiho big day, skôr než on pozve celú svoju škôlku.adios amigos

Stuck in a moment....

Pesnicka od u2.dnes nou zijem.vystihuje smutnu vec, co sa stala. Nemam slova, takze tu su slova pesnicky:

I'm not afraid of anything in this world
There's nothing you can throw at me that I haven't already heard
I'm just trying to find a decent melody
A song that I can sing in my own company

I never thought you were a fool
But darling, look at you
You gotta stand up straight
Carry your own weight
These tears are going nowhere, baby

You've got to get yourself together
You've got stuck in a moment
And now you can't get out of it
Don't say that later will be better
Now you're stuck in a moment
And you can't get out of it

I will not forsake the colours that you bring
The nights you filled with fireworks, they left you with nothing
I am still enchanted by the light you brought to me
I listen through your ears, through your eyes I can see

And you are such a fool
To worry like you do
I know it's tough
And you can never get enough
Of what you don't really need now, my, oh my

You've got to get yourself together
You've got stuck in a moment
And you can't get out of it
Oh love, look at you now
You've got yourself stuck in a moment
And you can't get out of it

I was unconscious, half asleep
The water is warm till you discover how deep
I wasn't jumping, for me it was a fall
It's a long way down to nothing at all

You've got to get yourself together
You've got stuck in a moment
And you can't get out of it
Don't say that later will be better
Now you're stuck in a moment
And you can't get out of it

And if the night runs over
And if the day won't last
And if our way should falter
Along the stony pass
And if, and if the night runs over
And if the day won't last
And if your way should falter
Along this stony pass
It's just a moment
This time will pass
Read more at http://www.songmeanings.net/songs/view/36924/#3cuh7HTIcKzMErJx.99

keď sa darí, tak sa darí

asi sa darí. čo ja viem. je víkend, teroristický čas môjho vynaliezavého syna oskara. vždy okolo obeda v sobotu, začínam mať pocit, že som najhoršia matka, že víkedny by sa mali zrušiť, že že že... dnes znova, podobne. sedím tu s tlakom ako po zjedení piatich kg feferoniek, chrenu a štipľavej papriky naraz. oskar rezignovane na mňa pozerá jedným okom z postele, a tuším zaspí. jeho výkon je hodný zlata. ráno od 5:30 už mal vymyslený scenár výletov na celý víkend. následné nepochopenie zo strany jeho otca, ktorý s ním trpezlivo zdieľal život milovníka skorého vstávania. áno oskar je zlatý, ako každé dieťa, čo vám leze pod nechty, úpný andílek v električkách, pri zmrzlinovom stánku, v nedeľnej besiedke, v škôlke. častá otázka, ktorá mi spôsobuje vykypenie mozgovej kôry, je: ááále, toto zlaté dieťa môže byť aj zlé? ako tu búcham po polo pokazenej klávesnici, oski zalomil. vyzerá jak andílek, všetko je mu odpustené, idem si spraviť kávu, idem si naplánovať veci, ktoré viem, že nestihnem, a idem sa tešiť zo života. veď je víkend tak si treba oddýchnuť...nééééé?