Co ma vcera zobudilo

Ospravedlnujem sa za bezdlznovobezmakcenove pisanie, ale ipad je american... Vcera okolo pol druhej nad ranom ma zo spanku prebrala supa, svetlo a nasledne to hrozivo divne ticho, ktore prichadza po "burke". Ako spravne vycviceny sidliskovy dospelak, som sa v tielku a gatuskach pobrala k oknu. Najprv nic, tak som to chcela uz aj zabalit, ked v tom chalan s telefonom, upriamil moju pozornost na nieco co bolo pred chvilkou este autom. Chalan bol rychly, prva pomoc bola rychla, hasici tiez. Pozorovala som to v priamom prenos cez okno. Tam niekde v popletenych plechoch, bol clovek, ktory dychal, zil. Zrazu sa vsetko dialo, sustredilo na toho jedineho cloveka. Vobec mi nenapadlo, ci havaroval preto, lebo pil. Sledovala som zachranarov a hasicov, ako bojuju o kazdu sekundu, ako drzia v rukach infuzie, ako hasici robia mozne aj nemozne, len aby ho mohli dostat von z auta. Mozno im nebol sympaticky, mozno si vypil, no a co?! Pripomenula sa mi noc, ked u nas doma vyzvanal telefon o tretej rano a nie nebol to sen. Vilo, moj mladsi brat bol podla mojej kamosky dobity, a zobrali ho na Antolsku. Zacala som mu volat na mobil, asi dvesto krat, nic. Myslela som si, ze mu zasivaju obocie, alebo ruku a ze preto nedviha mobil. Nakoniec sa na druhom konci predsa len ozval muzsky hlas, ale nie hlas mojho brata. Bol to chirurg, ktory mi co najsetrnejsie oznamil Vilov naozaj kriticky stav. Rozsiahly opuch mozgu, riziko krvacania do mozgu a to, ze je Vilo v kome. Na koniec dodal, ze by sme mali prist co najskor za nim, lebo je to fakt vazne. Na ten pocit podlomenych kolien a hucania v hlave sa nezabuda. Dodnes sa bojim telefonov, ktore zvonia po polnoci. To vsetko mi preblesklo hlavou, ked som pozerala na ten vcerajsi skutocny pribeh a aj to, ze tak ako ja, aj jeho mame to musi niekto povedat. Verte mi, je to adrenalin, zobudit mamu a povedat, mami, to bude dobre, Vila zbili a je na antolskej a musime ist za nim, hned! Zacnete verit tomu, co hovoria vase usta, ze bude v poriadku, on nezomrie, to nie, teraz este nie! Ako som sa docitala v spravach, tento 42rocny muz, zomrel. Pil, ci nepil, isiel rychlo jak blazon, no a co...je tu po nom prazdne miesto, ludia sa chodia pozerat cely den na miesto, kde zil posledne minuty. Ano budme zodpovedni, za to co robime, ked sadame do auta, ked sportujeme, ked robime cokolvek.... Nikdy si po Vilovom uraze nedovolim sudit inych, ci pili, alebo nie, ci si o "to" pytali, alebo nepytali. Viem, ake to je byt na druhom konci telefonu, a je to tazke a preto myslim teraz na rodinu a priatelov tohto muza, lebo trochu rozumiem..