keď sa darí, tak sa darí

asi sa darí. čo ja viem. je víkend, teroristický čas môjho vynaliezavého syna oskara. vždy okolo obeda v sobotu, začínam mať pocit, že som najhoršia matka, že víkedny by sa mali zrušiť, že že že... dnes znova, podobne. sedím tu s tlakom ako po zjedení piatich kg feferoniek, chrenu a štipľavej papriky naraz. oskar rezignovane na mňa pozerá jedným okom z postele, a tuším zaspí. jeho výkon je hodný zlata. ráno od 5:30 už mal vymyslený scenár výletov na celý víkend. následné nepochopenie zo strany jeho otca, ktorý s ním trpezlivo zdieľal život milovníka skorého vstávania. áno oskar je zlatý, ako každé dieťa, čo vám leze pod nechty, úpný andílek v električkách, pri zmrzlinovom stánku, v nedeľnej besiedke, v škôlke. častá otázka, ktorá mi spôsobuje vykypenie mozgovej kôry, je: ááále, toto zlaté dieťa môže byť aj zlé? ako tu búcham po polo pokazenej klávesnici, oski zalomil. vyzerá jak andílek, všetko je mu odpustené, idem si spraviť kávu, idem si naplánovať veci, ktoré viem, že nestihnem, a idem sa tešiť zo života. veď je víkend tak si treba oddýchnuť...nééééé?