čo je to urobiť krok navyše...

fotka hovorí za všetko. Je ťažké potlačiť sám seba a urobiť to, čo vlastne chceme, aby urobili tí druhí. Tí druhí sú v mojom prípade moje deti, môj muž, a vlastne všetci okolo mňa.

Je pre mňa oveľa ľahšie podať ruku bezdomovcovi, ako ju niekedy podať môjmu synovi, ktorý ma dostal do stavu rodičovskej nepríčetnosti. Je pre mňa oveľa ľahšie porozprávať sa s cudzím chlapcom na ihrisku, ktorý nevie po slovensky a preto je nadšený, že mu konečne niekto rozumie. Mohla by som tu menovať strááááášne dlhý zoznam mojich krokov naviac, ktoré poskytujem širokému, aj ďalekému okoliu, ale je sú to naozaj kroky naviac?

Doma je doma, sa hovorí a je to svätá pravda. Doma človek stráca svoju "peknú" tvár. Doma nás vidia "len" naše deti, náš muž, pes, mačka... Doma sa z nás stávajú plniči prianí našich detí. Chceme si vypiť kávu? Ok, ale najprv sa aspoň 20krát postavíme zo stoličky, káva nám vychladne, vyriešime minimálne 4vražedné súrodenecké útoky, potom na kávu zabudneme, lebo podpisujeme žiacke knižky, splnomocnenia, striháme z papiera robota, prebalíme dieťa, a začneme stavať garáž z lega. Káva je v ťahu. Potom nakričíme na svoje deti, že veď "ani tú kávu, som si nemohla vypiť..", deti na nás pozerajú a nechápu o čo ide. Veď sme sa predsa tak perfektne zahrali, mama nám doniesla všetko, o čo sme ju poprosili...v čom je teda problém.

Áno, doma sa robia kroky naviac často so zaťatými zubami. Mám veľa známych, ktorí sú úžasní kolegovia, riaditelia, vedia pomôcť ľuďom postihnutých prírodnými katastrofami, a sú za to patrične ohodnotení. Je však málo tých, ktorí robia kroky navyše tam, kde ich nikto nefotí, kde sa svet točí stále dokola, a zdá sa, že všetko robíme úplne nadarmo.

Tak si hovorím, je to ťažké, ale stojí to za to. Toto sú kroky naviac. Dnes budem s mojimi deťmi, budem robiť kroky naviac, a chcem sa pri tom usmievať, chcem si to vychutnať, je to ťažké, ale stojí to za to.

iné je dobré?

Občas sa zobúdzam do tzv. preddepresívneho dňa, keď ku mne Oskar príde veľmi skoro ráno a položí mi otázku: Mohli by sme dnes robiť niečo "iné"? To znamená, že celý deň sa bude niesť v znamení, "ale ja som chcel na raňajky niečo iné, poďme tie koľajnice postaviť nejako ináč....atď.

Takéto dni bývajú najdlhšie. Človek má pocit, že slnko vtedy vychádza o tretej ráno a zapadá o polnoci.

Obyčajne tento Oskarov "iný" deň preruším mojim expresívnym výchovným prostriedkom a tým je môj "štipľavý krik...", a je po Inom...

Hovorím si, aké by to bolo krásne takto vyliečiť aj samú seba, keď chcem niečo "iné", keď mi nestačí moja preplnená skriňa, mám chuť na raňajky v anglickom štýle a mám pocit, že ja som ten ukrivdenec a teda si zaslúžim vyliečiť svoje tiky nákupom na ktorý nemám a dalo by sa pokračovať ďalšími vecami, čo by mi určite povzdvihli moje ukrivdené ja..

Keďže veľmi rada pozorujem ľudí okolo seba, niekedy sa nestačím diviť, ako si ľudia liečia svoj nedostatok niečoho "iného". Dnes sú ľudia ochotní ísť do neuveriteľných dlhov, kvôli autu, bytu, značkám. Minule mi Matúš povedal, ako by sme mohli vyriešiť hladomor, veď je to také jednoduché- každý na slovensku by dal 5eur a kúpime jedlo a je to.

Musela som ho sklamať, že je to síce super nápad, ale peniaze sú, len my ľudia sme "iní", tak ako aj tu na Slovensku túžime po nereálnych veciach, aj v Afrike sú ľudia takí istí. Nie sme vďační za to čo máme, pociťujeme vnútorný hlad, ktorý si sami hecujeme, nevidíme za naše vlastné túžby.

A tak namiesto toho, aby sa jedlo dostalo k hladným, posúvame ho sýtym, ktorí nevidia viac, ako seba. Pretože všetci hľadáme niečo "iné", čo nám pomôže zabudnúť na to, čo najviac potrebujeme. takže je iné dobré? končím, ako vo francúzskom filme...

paint it black

práve som dočítala knižku s takýmto názvom. Odvážna kniha, otvára veľa dverí na rozmýšľanie. Zaujímavé je to, že mi pomohla. Je to viac menej depresívna kniha, založená na smútku zo straty milovaného človeka.

Bola tam jedna veta, "láska nestačí", nestačí na to, aby sme vedeli zachrániť jeden druhého, aby sme vedeli utiecť od toho čo nám stálo a stojí v ceste, vždy sa nám to vráti.

A aj keď táto kniha má veľmi ďaleko od kresťanskej literatúry, práve preto ma zasiahla táto veta viac, ako kedy predtým. Veľa ľudí okolo mňa sa vrhne do náručia človeku o ktorom si myslí, že ich zachráni od všetkého "zlého"...ale opak je pravdou.

Boh. Dokonca aj v tejto knihe, ľudské zúfalstvo volá na Boha. Neistota neviditeľného Boha, je tou najväčšou istotou. Voláme na Neho, možno ani nečakáme, že nám odpovie, ale čo ak predsa. Poprieme Ho? Otrasieme sa a budeme sa tváriť, že to predsa nemôže byť pravda? Hovorím hlavne o "mojich" ľuďoch, ktorým odpovedal, ale zúfalstvo toho, čo žijú im zakrýva tvár.

Občas sa mi chce kričať a zatriasť ľuďmi, ako s krajinkou v sklenenej nádobke s vodou a snehom. Ale ja nemôžem urobiť nič. Môžem sa modliť k neviditeľnému Bohu, ktorý bol raz viditeľný aj pre nich, ale zrazu sme sa stali cudzincami v spoločnej krajine.