fotka hovorí za všetko. Je ťažké potlačiť sám seba a urobiť to, čo vlastne chceme, aby urobili tí druhí. Tí druhí sú v mojom prípade moje deti, môj muž, a vlastne všetci okolo mňa.
Je pre mňa oveľa ľahšie podať ruku bezdomovcovi, ako ju niekedy podať môjmu synovi, ktorý ma dostal do stavu rodičovskej nepríčetnosti. Je pre mňa oveľa ľahšie porozprávať sa s cudzím chlapcom na ihrisku, ktorý nevie po slovensky a preto je nadšený, že mu konečne niekto rozumie. Mohla by som tu menovať strááááášne dlhý zoznam mojich krokov naviac, ktoré poskytujem širokému, aj ďalekému okoliu, ale je sú to naozaj kroky naviac?
Doma je doma, sa hovorí a je to svätá pravda. Doma človek stráca svoju "peknú" tvár. Doma nás vidia "len" naše deti, náš muž, pes, mačka... Doma sa z nás stávajú plniči prianí našich detí. Chceme si vypiť kávu? Ok, ale najprv sa aspoň 20krát postavíme zo stoličky, káva nám vychladne, vyriešime minimálne 4vražedné súrodenecké útoky, potom na kávu zabudneme, lebo podpisujeme žiacke knižky, splnomocnenia, striháme z papiera robota, prebalíme dieťa, a začneme stavať garáž z lega. Káva je v ťahu. Potom nakričíme na svoje deti, že veď "ani tú kávu, som si nemohla vypiť..", deti na nás pozerajú a nechápu o čo ide. Veď sme sa predsa tak perfektne zahrali, mama nám doniesla všetko, o čo sme ju poprosili...v čom je teda problém.
Áno, doma sa robia kroky naviac často so zaťatými zubami. Mám veľa známych, ktorí sú úžasní kolegovia, riaditelia, vedia pomôcť ľuďom postihnutých prírodnými katastrofami, a sú za to patrične ohodnotení. Je však málo tých, ktorí robia kroky navyše tam, kde ich nikto nefotí, kde sa svet točí stále dokola, a zdá sa, že všetko robíme úplne nadarmo.
Tak si hovorím, je to ťažké, ale stojí to za to. Toto sú kroky naviac. Dnes budem s mojimi deťmi, budem robiť kroky naviac, a chcem sa pri tom usmievať, chcem si to vychutnať, je to ťažké, ale stojí to za to.
No comments:
Post a Comment