práve som dočítala knižku s takýmto názvom. Odvážna kniha, otvára veľa dverí na rozmýšľanie. Zaujímavé je to, že mi pomohla. Je to viac menej depresívna kniha, založená na smútku zo straty milovaného človeka.
Bola tam jedna veta, "láska nestačí", nestačí na to, aby sme vedeli zachrániť jeden druhého, aby sme vedeli utiecť od toho čo nám stálo a stojí v ceste, vždy sa nám to vráti.
A aj keď táto kniha má veľmi ďaleko od kresťanskej literatúry, práve preto ma zasiahla táto veta viac, ako kedy predtým. Veľa ľudí okolo mňa sa vrhne do náručia človeku o ktorom si myslí, že ich zachráni od všetkého "zlého"...ale opak je pravdou.
Boh. Dokonca aj v tejto knihe, ľudské zúfalstvo volá na Boha. Neistota neviditeľného Boha, je tou najväčšou istotou. Voláme na Neho, možno ani nečakáme, že nám odpovie, ale čo ak predsa. Poprieme Ho? Otrasieme sa a budeme sa tváriť, že to predsa nemôže byť pravda? Hovorím hlavne o "mojich" ľuďoch, ktorým odpovedal, ale zúfalstvo toho, čo žijú im zakrýva tvár.
Občas sa mi chce kričať a zatriasť ľuďmi, ako s krajinkou v sklenenej nádobke s vodou a snehom. Ale ja nemôžem urobiť nič. Môžem sa modliť k neviditeľnému Bohu, ktorý bol raz viditeľný aj pre nich, ale zrazu sme sa stali cudzincami v spoločnej krajine.
No comments:
Post a Comment