môžem sa na to všetko...akurát tak ne-nahnevať

Dnes ma Oskar zase raz zrazil z mojich dospeláckych kolien. Počúvali sme úplne naj hudbu, inštrumentálnu. Oskar sa ma spýtal o čom tá "pesnička" je. Povedala som mu, že tá hudba hovorí o tom, ako sa raz jeden pán pozeral na západ slnka nad morom. Dotyčný pán sedel na plachetnici a keď sa zahľadel na tú krásu, povedal si, že také niečo mohol vymyslieť len Boh, ktorý nemôže byť zlý.

Oskar sa ma po chvíľke spýtal, prečo si ten "ujo" myslel, že je Pán Boh zlý. Tak som teda pokračovala v príbehu. Ten pán, totiž prišiel vo vojne o nohy a veľmi sa hneval na Boha, že dovolil, aby takto žil ďalej. Ale keď videl tú neuveriteľnú krásu, nemohol sa na ňu pozerať s nenávisťou, zrazu si uvedomil, že Boh nebol tým, kto mu ublížil. Oskar si to celé predstavoval, a zrazu sa rozplakal. Bol strašne smutný z toho, že sa hneváme.

často sa hnevám. mám podľa seba na "to" právo. Veď som unavená, je toho veľa, máme malý byt, a ľudia v autobuse sú občas nepríjemní. Mám veľmi pestrý repertoár "na svoje hnevanie". Často by som vedela zmeniť celý môj okolitý svet. Nakopnúť "ich", tam kde sa pichajú štipľavé injekcie.

Ale Oskar má pravdu. Hnev občas vo mne zabije všetko pekné. Všetko na čom naozaj záleží. Moje deti ma vidia hnevať sa oveľa častejšie, ako sa smiať. A suseda odvedľa nemusí pozerať ani ukričané telenovely...má predsa ukričanú mňa.

Cítim sa veľmi často tak, že si nezaslúžim mať pokoj s Bohom. Môj 5ročný syn mi dnes prehovoril do mojej nahnevanej duše..Chcelo sa mi plakať. Chcelo sa mi veľmi plakať, pretože aj ja chcem, tak ako ten pán v príbehu, vidieť a znova nájsť pokoj. Tak som to Bohu, ktorý naozaj dáva pokoj, povedala. A určite to urobím znova a znova.

Teraz, keď toto píšem je more pokojné a slnko krásne zapadá. Hovorím si, že také niečo mohol vymyslieť Boh, ktorý ma má rád.