Minule som cakala na semaforoch s miou a vsimla som si zenu, ktora zapasila so svojim asi 5rocnym synom. Ona chcela prebehnut cez cestu, on sa bal, ale nakoniec ho donutila ist. Maly chlapcek ju s normalnym, pokojnym hlasom nazval naozaj strasne vulgarnym slovom. Jeho mama na to nereagovala, isla dalej, aj ked ho na sto percent pocula.
Zostala som stat, ako obarena. Bolo mi tej zeny uprimne luto. Bolo mi luto jej syna, ktory ju takto nazval. Bolo mi jasne, ze ju takto nazyvaju muzi v jej zivote, ze je nou pohrdane nad unosnu moznu mieru. A ako som tam stala, chcela som zazrak. Chcela som preniest tuto zenu aj s jej synom prec od toho strasneho zivota, ktori maju. Prec od starosti, prec od ludi, ktori nimi pohrdaju a pravdepodobne pohrdat budu. Ale nestalo sa nic. Co ako bysom chcela, nevedela som tahat Boha za ruku, lebo som sa sama citila nehodna zazraku.
Boze, ak si toto citas, prosim nenechaj tuto zenu zit v tomto svinstve. Dovol jej aj jej synovi spoznat lepsie dni. Nech ju vedomie toho, ze nieco v Tvojich ociach znamena, povedie k zazraku, da je moznost snivat o veciach na ktore by sa neodvazila pomysliet. Prosim. Ked bude mlcat aj sam Boh, kto prehovori k ludom na upnom dne, niekde v smradlavej ubytovni, niekde kde sa tazko deju zazraky?
No comments:
Post a Comment