len taký minimálny stres

Je pondelok, susedia dojedajú nedeľné obedy, vonku prší len sa leje a ja poslušne sedím vedľa Mii a pozerám tú istú rozprávku už asi piaty krát. Ako si tu sedím, občas prejde mojim telom taká tá stresová vlna, ktorá mi pripomenie, že treba kúpiť učiteľkám niečo originálne, cenovo nerujnujúce, milé, a tiež, že Oski bude mať party už túto sobotu. Keďže som totálny protipól zorganizovanej domácej ženy, ktorá miluje kalendáre, diáre, chodí na čas k lekárom a vie aj odobrať stredný prúd moču..., mám dosť veľký stres. Keď ma chytá takáto stresová panika mám tendeciu začať robiť niečo úplne iné, ako by som mala, napr. - idem si farbiť vlasy, lebo bez toho by Oskiho oslava nebola ono..., - píšem blog, aby o mojom strese vedelo viac ľudí, čo mi určite pomôže.., - dám si tretiu kávu, to nech je všetkým jasné - poviem si rezignovane, že večer urobím "tie" pozvánky na párty.. Takže, ja len toľko, že áno, nie je to stres rovnajúci sa stresu pracujúceho človeka napr. môjho muža..., aleeeeeeeeeeeeeeee dáva mi zabrať. Ťažko sa totiž vysvetľuje niekomu, kto nebojuje s takmer dvojročným dieťaťom, každodenný uspávací boj, boj v potravinách, boj o umývanie zubov, obliekanie, nedávanie plienok všetkým plyšákom...atď, že som skoro celý deň doma lebo veď prší, ale nestihla som ani nič. ok, dosť bolo kávy s mojou najlepšou kamoškou na všetkých materských, sabi sebaľútosťou.., idem sa najesť, mia odkvecla pri tej podrobne napozeranej rozprávke, a tak môžem umyť riad, zobrať papííír a pero a začať písať, koho pozveme na oskiho big day, skôr než on pozve celú svoju škôlku.adios amigos