deti

Hovorí sa, že deti sú darom od Boha. Silná káva. Keď behám po byte ako talianska herečka a vykrikujem po našich deťoch, mám z toho občas dosť čudný pocit..Ale potom si poviem, že moje deti majú mamu, otca a babky a všetci sa snažime, aby boli spokojné.

Poznám deti, ktoré túto vymoženosť nikdy nezažili. Z nejakého dôvodu ich mama (otec býva väčšinou neznámy....) dala do detského domova. Keď si predstavím malinké bábätko ako putuje z pôrodnice rovno do domova, je to smutné. Sú, ale ľudia ktorí im tento domov nahradia. Moja mama robí práve toto. Pred 2rokmi začala pracovať pre detský domov a je z nej Profesionálny rodič. Najprv sa starala o malú Janku, ktorá je teraz adoptovaná a je strašne šťastná. Bol to pre mňa zázrak, keď som Janku išla pozrieť do jej novej rodiny. Všetko bolo také prirodzené, akoby ani nikdy nebola v detskom domove.

Má mamu, otca a aj babku a deda. Všetci sú strašne šťastní.

Teraz má mama malého Joja. Malého Joja nemali v domove radi, keď tam prišiel. Je mi do plaču, keď si predstavím malé bábo, ktoré sa zdá ľuďom ktorí sa o neho starajú, odporné. Našla sa ale jedna pani, ktorá ho mala rada a veľmi, keby mohla, adoptovala by si ho.

Potom sa dostal k mojej mame. Bolo to bábo, ktoré malo stuhnutý chrbátik, nevedelo sa pritúliť a preto, keď včera ku mne pribehol a objal ma (až ma skoro zaškrtil), som sa skoro rozrevala. Jojo je ako raketa, ale prirástol nám k srdcu tak ako malá Janka. Na budúci týždeň prídu jeho noví rodičia z Talianska. Modlím sa, aby to zvládol čo najlepšie, lebo podľa mňa deti sú Boží dar a preto si ich Pán Boh chráni viac ako čokoľvek iné.

naše prázdniny v Poprade

nuž boli sme cez Jarné prázdniny v Poprade. Keďže Oskar je veľký fanúšik vlakov museli sme hneď v pondelok ísť na výlet tatranskou električkou na Štrbské pleso.
Bolo to super až na to, že keď sme tam prišli fučalo tam jak hovado, sneh sa točil okolo aj cez nás a nevyzeralo to, že sa počasie tatranské ukľudní.

Keď sme ako správni turisti chodili okolo a dokola asi pol hodinu, rozhodli sme sa nájsť občerstvenie. Na ceste za haluškami sme našli plagát kde bolo napísané že na Štrbskom plese je "prázdninové jašenie..."
tento výraz ma dosť pobavil a deťom som vysvetlila, že keď zafúka, to je to jašenie...a tak sme sa jašili.

oskar potom každému hovoril, že v Tatrách je Jašenie. A mimochodom keď sme sa mu celá rodina snažili vysvetliť, že ten veľký kopec sa volá Gerlach....nedal sa a stále tvrdil, že to sú Poprad tatry..nuž máme ešte niekoľko zážitkov z popradu tatier, ale o tom potom

Pridám tu ešte, ako Peťo bojuje s detským zapchatým nosom...Sedeli sme v Poprade pri stole krásna pohodička a zrazu pozerám ako Peťo berie koreničku a otvára ju. Nekomentovala som, lebo veď nech si otvára ak má na to náladu.. Potom zrazu Peťo zobral otvorené čierne mleté korenie a dal to Oskarovi k nosu. Požadovaný efekt kýchnutia sa nedostavil, namiesto toho mal Oskar korenie na ústach čo sám nechápal a pozeral na "ocina" a neveril vlastným očiam, že mu vážne obalil ústa korením. Potom sa spamätal a povedal: Ja ti nepožičiam hračky ocino, lebo si neposlušný....ja s matúšom sme sa strašne začali smiať...

Inak Matúš mi nedáva momentálne veľa možností na písanie, lebo má pocit, že je to nuda baviť sa s rodičmi..tak neviem počkám si na niečo a potom to sem nacapím.

a som tu zas

jeeeeeej. po 2rokoch som tu zas a znova. Veľa sa zmenilo, ale z toho podstatného asi toľko, že by k nám mal pribudnúť ďalší člen rodiny teda pravdepodobne členka 1.júla..ešte veľa snehu sa dovtedy roztopí.

Inak sa máme radi sme rodina so všetým čo k tomu patrí a niekedy porádne talianska. Pokúsim sa písať čo najviac o deťoch teda o Oskarovi a Matúšovi, lebo veľa vecí sa rýchlo zabúda...

napríklad Oskarove výroky: Ja- Oskar umývaj si zuby, lebo ti vypadajú. Oskar na to- Ja si zatvorím ústa, aby mi nevypadali....na 3jročného dobré neeee

dodám ešte viac, keď sa mi naskytne príležitosť...zatiaľ čafko

krásne ráno je. vážne. až som začala písať dĺžne aj medzery...pracujem v škole. je to taký školský svet, ktorému človek uverí, až keď tam zapadne. je veľmi zaujímavé pozorovať deti a stať sa súčasťou ich sveta. mám z toho občas nervy, aby som niečo nepokazila, ale niekto dáva na mňa pozor. fuj tieto naše dĺžne a mäkčene mi tu robua galibu. ok dokončím neskôr. robím francúzske
zemáky tak ich idem čeknúť.

slepa zavist

no co. mam zly den. a zavidim vsetkym naokolo a tak. ale vlastne asi aj sama sebe. ved si mam aj co zavidiet.mam krasne deti, krasneho chlapa a aj o mne hovoria ze jeeeeeej. tak vlastne neviem co tu pisem a preco a na co a za co. tato moja kriza 30rocneho veku ma nejako dohnala a potrebujem sa tu vypisat.

melancholci Big up!

Keď už idem písať o melancholikoch, ku ktorým patrím aj ja, tak som si vybrala aj príslušnú farbu. Milujem svet melancholikov. Mám len jeden taký nepatrný problém a to: melancholikovi sa veľmi ťažko prežíva v dnešnom svete.
napr. keď si človek hľadá zamestnanie musí navonok vystupovať ako nejaký neomylný stroj bez citových výkyvov a nálad, bez záväzkov a stále s úsmevom...
Dokonca keď melancholik dostane prácu snaží sa zmeniť na strašideľného optimistu, ktorý si z ničoho nič nerobí.

Dokelu hovorím si...veď to je hrozné. To fakt nemajú melancholici miesto na žiadnych vedúcich pozíciách a radšej by mali dostávať miesta v zdravotníctve a umeleckých sférach (aj keď už aj tam sa melancholikovi len veľmi ťažko prežíva).

Ja napríklad keďže som melancholik by som všade dávala prednosť melancholikom lebo oni sú takí zlatí. Majú city a sú empatickí. Jak ja neznášam ľudí, ktorí nemajú to 1koliečko v hlave kt. sa volá empatia. To sú vlastne všetci tí úspešní ľudia ktorí dupú druhým po chrbtoch ale nezabudnú sa pozdraviť.

Nuž asi mám rada odstavce..lebo ich tu mám požehnane. Aj odstavec je určite pôvodom melancholický znak. Tak a vrátim sa k téme. Strašne ma mrzí, že dnešní melancholici sa vytrácajú z povrchu zemského.
Veľa mojich srdcoviek sa zmenilo na ľudí, ktorých "nič" nezaskočí a sú v "pohode" a používajú neosobné výrazy ako napr. : loudingovať, prolongovať, integrovať, detergentne...moje nervy ani neviem či to existuje taký výraz..ale sa mi sem hodil.

Je smutné žiť vo svete, kde prevládajú dôvody nad citmi, peniaze nad vzťahmi, ľudia nad ľuďmi

tak ja už budem končiť, ale som rada že som melancholik. Cítim srdcom a bojujem
za ľudí. Necítim sa už zle, že som Melancholikom. milujem melanchóliu.

i wish

niekedy si želám žiť v časoch, keď všetko bolo óóóveľááááá jednoduhšie. ľudia nemali telefóny a autá a nevedeli toľko vecí ako teraz my. je mi to ľúto, že toho toľko vieme a predsa nemáme čas sa pohrať s deťmi a minúť peniaze, ktoré sme zarobili (vlastne ja ani nie...zatiaľ).
a potom človek stretne druhého človeka, ktorému náhle odišiel niekto naozaj blízky a až vtedy, ale samozrejme len na chvíľu pochopí o čom je život.
často sa teraz omiela, že ten a ten je workoholik a je to akási výsada alebo uznanie za niečo čo druhým poriadne znepríjemňuje život a okráda ich o čas.
no čo tak ja budem bojovať proti workoholikom a dúfam, že sa nestanem alkoholikom...to je akože pokus o rým.
je neskoro a počítač je najhorší workoholik na svete a tak ho idem nakopnúť do....a idem spať.

teplo,pohovory a deti

vonku je teplo a fakt že hrozné. mám chuť si ísť zalyžovať. ale namiesto toho sa tu drvím excel ktorému aj tak nerozumiem a nič mi nehovorí a ani ma neodzdraví. stretávam sa s ľuďmi z tých všelijakých graftonov a tak a ani oni mi nič nehovoria lebo je to celé jak umelá hmota...fuuuj plast.budem radšej ekologická.
a deti vstávajú skoro ráno a budia nevyspatú prispatú matku a ona na nich kričí a potom im kúpi zmrzlinu a je všetko ok. inak je fakt dosť teplo...

No paraaada

tak super. neviem si nainštalovať piccassa alebo ako sa to už píše. jaká škoda. som chcela dať fotky na náš blog, ale mac je mac a ja som ja. tak ja idem radšej spať. a potom sa na to kuknem. a práve teraz brankárovi čechovi (inak super meno), vypadla lopta a chudáci bratia češi - ja viem že sa to píše česi...a už je to 3:0....to je ka ta stro fffa. ale šak je to len hra neee? človek si to zapne a už aj 2góly...no čo. tak ja teda idem na lože a už mi niekto napíšte koment.
pieknú noc

Čo ťa nepáli, to nehas

...alebo už ako len sa to píše. ja som človek, ktorý sa stále porovnáva a zarovnáva s druhými ľuďmi. Je to dosť na nervy a hlavne na tie moje, lebo som stále nespokojná s tým čo mám. Keď napríklad niekoho stretnem tak hneď začnem rozmýšľať nad tým, že prečo je daná osoba tak DOBRE oblečená. A ja si to aj hneď v tichosti zodpoviem. Aha tak oni určite nemajú úver, alebo to je asi taká ambiciózna matka čo hneď jak má dieťa 3 mesiace ide do práce...Z tohto mi hneď logicky vyplynie, že ja som určite na tom horšie ako tí čo nemajú úver a že preto mám dnes mastné vlasy...a po 2hé, že tá matka je určite horšia ako ja čo tu doma varím jak kuchárska kniha a behám ozlomkrky za svojimi deťmi.

No teoreticky viem, že to nie je pravda, ale čo mi iné zostáva..vždy mám na očiach tie "auparkové mamičky", čo sa rozprávajú so svojimi deťmi najmenej Trojjazyčne a sú dokonale oblečené a v koženej kabelke im štrngocú kľúče od auta.

Ale potom sa zas pozriem na 2stranu mince ktorú možno aj mám vo vrecku. Afrika? Nie! Stačí sa pozrieť na nejakú priemernú rodinu ktorá síce žije v tej Strašne bohatej Bratislave....(lebo na východnom slovensku sme my bratislavčania strašne všetci bez rozdielu bohatí), ale pritom deti trpia hladom a rodičia nielen hladom ale aj pocitom menejcennosti a beznádeje. No a čo urobím ja? Väčšinou nič..a to je fakt smutné. Prinajlepšom sa za nich pomodlím a hodím to na Pána Boha.

Je toho veľa čo mám a aj keď to zrovna nie sú tisíce na účte v tom plusovom slova zmysle, mám priateľov a to naozajstných, mám rodinu a mám nádej na lepšie zajtra. Aj keď možno nie to pozemské ale to naozajstné.

Tak ja teda idem do reálu a budem sa snažiť neporovnávať..aj keď nedá mi nepovedať, že tie ženy čo im deti spia dlho sú na tom oveľa lepšie ako ja....

toto sme my....ale viac foteček máme na face book- u!

smutné správy

Nemám rada smutné správy. A keď mi niekto zavolá a povie, že ty už určite vieš co sa stalo, mam chuť radšej nevedieť... Ale stáva sa a stále častejšie prichádzam na to, že tento život je dosť krátky na všetko čo mám naplánované a že mi už začína byť jedno či mám utretý prach v obývačke a veci podobné.

......smrť......musím priznať, že ma ešte pred nedávnom dosť strašila a ešte stále jej neviem prísť na chuť.... žiť ale s poznaním, že smrť ne= koniec je strašne krásne a odľahčujúce. Som rada že môžem o sebe povedať, že som kresťan a aj keď život s Bohom nie je ľahký pretože stále vidím že to čo som ja je dosť úbohá zbierka niečoho...je to moja jediná nádej a môj jediný istý bod.

a áno všetko patrí Bohu. Je to naozaj pravda ktorú nikto nezmení. Som rada že som poznala uja Dušana Jančulu. Patril medzi svetlé body v mojom živote a bude mi chýbať ešte ani neviem ako. Je hrozne ťažké žiť ďalej bez neho aj ľudí ktorí sa tam hore na môj vkus poponáhľali.

to je zatiaľ všetko.

rabbit proof fence

Práve som videla na STV 1 stráááááášne parádny film. Volalo sa to Rabbit proof fence-neviem, ako sa to volá po slovensky...Ale to vôbec nie je podstatné. Bolo to podľa skutočnej udalosti, ktorá sa odohrala v 50-tych rokoch v Austrálii. Vtedy tam totiž brali pôvodným obyvateľom deti, ktoré boli aj biele, aj čierne..Normálne ich zavreli do nejakého tábora a tam im "akože"poskytli všetko, čo potrebovali k "šťastnému" životu, až na 1maličký detail - že prišli o rodinu a hlavne mamu - otcovia boli po väčšine páchatelia neznámi.
Tento film bol hlavne o 3 sestrách, ktoré ušli z tábora a išli pešo neuveriteľných 800 míľ popri plote, ktorý slúžil na ochranu proti zajacom. Nakoniec prišli domov len dve z nich, lebo tretiu chytili a už ju nikdy nevideli.

Keď mám povedať pravdu, trochu dosť sa mi sprotivila celá Austrália, ktorá o týchto veciach pekne bola ticho...a dokonca sa tieto tábory definitívne zrušili až v r. 1970! Viem, že my ľudia sme parádne svine ale že až také...
Rasizmus žiaľ asi nikdy nevyhynie a to nielen ten taký okatý ale aj ten skrytý, ktorý často 100x viac zabolí z úst "milej"tety alebo uja. Existujú ešte stále ľudia, ktorí majú problém s inou farbou pleti. Sú medzi nimi aj inteligenti a aj neinteligenti, ale z môjho pohľadu sú to parádni asociáli, ktorým mala mama vliať do hláv aspoň trochu empatie a ľudskosti.
Tak ja len toľko...ale určite si pozrite tento film, je to paráda, len si asi poplačete...ak nie ste z cementu.

skúška neskúška

jejda. zas robota navyše. nevadi....Halló, že volám ti já? Nedvíháš prečo furt nedvíháš...ok ukáznim sa a budem písať slušne a pekne po po po riadku.
aj tak si každý chce pozreť len fotky...tak ja a my len toľko, že máme sa dobre.