Uz ste nakrmili demonov?

Toto je napisane na sklenej stene podchodu na Zochovej. Isla som dnes okolo. Oduta, nastvana, nestastna z blbosti. Lutovala som sa jak sa len da a s heslom: "nikto ma nema rad, vsetci ma nenavidia", som si to sinula v 93jke. Potom ten napis, ze ci som uz nakrmila demonov, a moja odpoved, ze ano, velmi vydatne. V poslednom case padam dost casto na papulku, nastastie obrazne, lebo ved mam teraz ten herpesisko....to by bolelo asi dost.. Zijem medzi dvoma moznostami: bud sa zo mna stane seda mysicka, co by sa obcas fakt zislo, alebo budem ja, ja. Byt myskou je vyhoda, nic nevymyslis, nic nepokazis. Ludia ta hladkaju, lebo si "tak" ticho, si skromna a posobis vyrovnane. Mna tie mysi lakaju, ale robi mi problem nimi byt. A dost casto aj s nimi byt... No a co teda s tym? A vlastne co s tym,ze ma zere vsetko co mi pride do cesty, ze sa hnevam uz pomaly aj na mlieko v chladnicke a hladam si "toho,co za to moze"? Moze za to niekto? Blbe je, ze nie. Nechcem byt mys, ale chcem sa menit aj ked mam po 30tke..(sa hovori,ze clovek sa meni len do 30tky..). Nechcem krmit demonov, chcem byt Ja, s Bohom pred sebou. Len je to tazke. Tak majte so mnou trpezlivost a ked pojdete okolo podchodu na zochovej, tak ich nekrmte...ja uz prestavam and it feels good!

box zdarma, pre matky

takže takto: zobudila som sa ráno, ako po boxe. Herpes cez polovicu úst, oči som nevidela, lebo Mia mala v noci pocit, že nie je noc a tak.. Potom, čo som sa snažila otvoriť ústa a nerozprávať jak teletubies, to sú tí šiškovia, čo sú akože bábätká..., sa začali sypať požiadavky aktívne naladených mojich krásnych dvoch mladších detí. A deň sa začal.. a tak som si veľmi potichu hovorila, a občas aj veľmi nahlas, že matky, by mali mať vstup do ringu zdarma. Len tak si pobúchať, povedať čo a ako a potom dať sprchu a make-up a wake up, a s úsmevom si ísť ďalej. Keďže neboxujem, ale možno začnem, som deň riešila ako sa dalo - krikom, občas som hodila lego neurčitým smerom, občas som sa aj snažila byť milá a chápajúca matka, ale zopár rán do mechu by určite malo na mňa(aspoň dnes), lepší efekt. práve je doboxované, ticho, ani pes neštekne...ani sused nespieva karaoke-až mi je ľúúúúto..sedím tu s Peťom, pijem biele, chladené, na môj herpes, úplný ideál. Teším sa na zajtra, možno herpes klesne.., deti tiež a aj keby nie, vždy je tu možnosť "b", tá ringová,mechová. tak teda zatiaľ.

Neznasam smajlikov

Som si myslela, ze nemam cas na pisacky, ale asi mam... Neviem co je to dnes za den, teda viem, lebo Matush ma 12nast rokov, ale nejako som dnes odporca vsetkych optimistov, usmievavych bez priciny tvorov, a hlavne ludi co davaju smajlikov vsade....do smsiek, sprav, mailov, listov, lepia si ich na kabelky, tetuju na ruky, dokonca maju podla mna doma toaletak so smajlikmi... Dnes som vdacna a usmievava kvoli Matushovi! Ved on je uplne moje, nase Eso! Je super a nepise smajlikov do sms....to len, aby bolo jasne. Dnes som aj unavena mama, co nemoze spat, lebo jej konecne neznie vecna otazka v podani jej Mii, mamiii, majkl? To je otazka kazdodenna, kedze Mia pocuva Majkla v aute a dost jej na nom zalezi...inak podla mna on tiez nemal rad smajlikov. Osobne sa teraz cervenam pri spomienke na seba, vo svojich 15 stich rokoch, ked som vsade pisala "keep smiling" a doplnala som to uz spominanym smajlom....mala som to asi v kazdom zosite a aj na obaloch..a davala som to vzdy nakoniec k svojim odkazom pre kamosov...takze moj list pre nemenovaneho ctitela, ktoremu som dala dost uprimny list, ze "nic" mal na konci tiez toho :) Nic v zlom, len som dnes ufrflana teta beta, co jej lezu smajli na nervy. Takze, nechcela som nikoho urazit, mozno len minimalne........:) A takto vam poviem: keep smiling

Predtym, nez upeciem babovku....

...nieco napisem. Ked som mala asi 12nast rokov, sedela som s kamoskami na skolaku, pozerali sme sa na oblaky a bavili sme sa o tom, co budeme, kde budeme a kym budeme v roku 2000. Zdalo sa nam vtedy, ze toto cislo je neuveritelne a ked teda nebude vtedy koniec sveta, ja som vyhlasila, ze pojdem prinajmensom do ameriky, stanem sa "niekym" a tak trochu zmenim svet. Prisiel rok 2000, mne sa narodil Matus, stala som sa mamou a to vsetko sa udialo, si predstavte tu v Bratislave. Este som nad tymito planmi z lavicky na skolaku nezlomila palicu, v poslednych rokoch vsak menim nazor na to, co je to zmenit svet. V 12stich to boli velmi nerealne plany stat sa nahodne najdenou hereckou..., alebo spevackou....bolo tam urcite viac moznosti, ale nepamatam si ich...zial?! Teraz pre mna "zmenit svet" zacina mat jednoduchsie rozmery. Frazickami by sa to dalo povedat aj tak, ze moj zivot, to kto som a ako zijem, pozitivne nasmeruje inych. Haha. No, ale co sa budem tvarit, bola by som rada... Zatial mam vsak coraz castejsi pocit, ze svet meni mna, niekedy dobre, inokedy uplne zle. Asi som prilis casto lamala nad druhymi palicky, nad sebou mi to trvalooooooo.. Mozno som svojimi recickami svet inych obcas aj zabila, lebo ten ktory som ja mala pre nich, bol podla mna, a bol 100% lepsi, ako mali oni v plane. Mozno som ako najprv prilis horlivy a tvrdy krestan dala bodku za vela pribehmi a expresne navrhla hned zopar odpovedi. A mozno teraz vidim za ludmi tie nedopovedane vety, za ich usmevom ich strach a velmi si prajem, nech mam sancu sa dozvediet veci az kym za nimi oni nedaju tu svoju bodku. Idem teda piect tu babovku, a budem pritom mysliet na pribehy, na svety, bez sarkazmu a rad.

prdlo mi v bedni.

Dobrý názov, že? Končia sa prázdniny, zatváram peňaženku, vonku je zima, tak zmrzlina nehrozí, hurááá!ideme späť do rutiny. Asi sme viacerí, čo sa tešia na "normál", aj keď stále bude čo riešiť, ale len do 8smej rána, potom zas poobede a ide sa spať. Tieto prázdniny mi dali zabrať. Práve robím hlbokúúúúú poklonu svojej mame, za všetky prázdniny, ktoré s nami, keď sme boli deti, prežila. Občas tiež lietali veci, ako plávacie plutvy z okna v petržke..., a dokonca raz zaznela aj vyhrážka, ktorá nás hneď usmernila: " a ja sa s vami nebudem už jedovať, pojdete do pionierskeho tábora a bude pokoj...." Takí sme boli zrazu dobrí..., my sme boli totiž odchovancami iných typov táborov, a tak predstava "pinďáku", ktorý trval pár týždňov, bola pre nás dosť dobrou motiváciou na umravnenie sa... Dnes ráno som svoje deti nazvala rôznorodými výrazmi prevažne slovenskej zveriny, potom som ručne usmernila Oskara, ktorý sa mi o pár hodín za toto citeľné usmernenie poďakoval..., dnes som si chodila viac ako inokedy hovoriť ku stene v kuchyni, že mám už toho fakt dosť.. a tak si teraz, keď som radostne poslala deti do kina, a Mia je podozrivo ticho v druhej izbe, hovorím, že juchuchuchúúú, ide sa do školy, škôlky. A juchúúúú čoskoro, možno aj budeme sťahovať seba preč, do domu, kde sa dajú zatvoriť dvere..., alebo minimálne poslať aj to najmladšie dieťa samé von. tak keď vám tiež prdlo v bedni, dajte si ako ja kávu, vyložte nohy, ak sa to dá, a ak nie, tak večer..aj lav september.

Ručne-stručne

Niekedy je úplne ok byť stručný, ako býval môj dedko pri telefonovaní. On si povedal svoju vec a zrazu bolo ahoj a šťuk....túúúúúúútúúúúúúúúúúúúúút. Neviem, čo by asi povedal dedko na facebook, keby ešte žil zemegulovský štýl života, ale myslím, že by nebol nadšený. Dedko rád hovoril veci do očí, niekedy až priveľmi priamo, ale nebránil sa odpovediam. Facebook je teda pravý opak môjho dedka. Obkecávačky, blbosti, a iné obžieračky času, ale čo ma v posledných dňoch štve úplne, sú neuveriteľné statusiská opisujúce krok za krokom cestu, ktorou by mali "všetci" ísť. Áno, niekto berie facebook ako prostriedok kázania, vyučovania, dokonca misie.

Čo sme úplne osprosteli? Veď pravá misia v sebe zahŕňa osobný kontakt, niečo, prečo chceme niekoho počúvať. A nie je to len o facebook-u. Mám rada kontakt s ľuďmi, rada stretávam známych v meste, rada pokecám. Nie som typ človeka čo sa snaží utiecť pred už privolaným výťahom, len preto, lebo "dokelu ide suseda....". Píšem to preto, lebo sa mi zdá, že sa z našich dní vytrácajú také tie normálne rozhovory, nefrázové, nepoučné, pre niekoho stratené minúty dňa..

Nechajme poučky a dlhokááááánske myšlienkové pochody, pre uši našich blízkych, kamarátov, ktorí o ne stoja, alebo možno učebniciam dejepisu???? Cesta výťahom je krátka, ale po takých pár výťahovkách, máme susedku kamošku. Možno nám pomôže svojim nadhľadom, keď raz bude celý deň na veľký prd..a internet nebude fungovať a dlhééé statusy plné fráz, nám nebudú dostupné.

krásny večer od počítača prajem, o päť, ok, možno o 10min. ho zavriem a nadviažem rozhovor tuto s mojim Peťom..

if i could i would......

keby sa dalo, sem idem. zobrala by som si knihu, kávu, niečo mňam a čítala by sóóóm, až kým by som nezaspala.

Dnes bol taký naozaj zbytočne dlhý deň. Obyčajná, normálna hodina trvá väčšinou 60minút, dnes to bolo minimálne 160...

ok. dúfam, že väčšina z vás čo sa tu zastaví, mala dnes lepší, využitý deň. A ten môj zajtrajší musí aspoň začať o niečo lepšie. Tak zatiaľ. Idem čítať, neodpovedať na nekonečné otázky verbálne, aj pantomimické v podaní Mii, idem sa prejsť po dvojizbovom byte, bez skrývania...a zaľahnúť do postele. zaslúženú dobrú noc všetkým!

Dieta na objednavku

By som poprosila jedno male, milene, zlate, zivotaschopne dieta, ktore: neplace, nekrici, nehovori nie, pouziva ho len v pripadoch, ktore si to vyzaduju. Ako: nie, nepocikal/la som sa, nie nebil/la som sa, nie nechcem ziadne sladkosti...Rada by som si taketo dieta objednala na zvlastne prilezitosti, akymi su: navstevy, vecere v meste, nakupovanie, lekarske prehliadky...Hmmm. Ok, bolo by to umelohmotne, niemojedieta, nerealne, az trapne mat taketo dieta. Ale su chvile, ked mi vela mam da za pravdu, ze? Su chvile, ako dnes, ked pocujem oslovenie mama vo vsetkych toninach, dieta ma pouziva, ako prostriedok plnenia jeho fantastickych napadov...atd.Kusala som si dnes do pery, nech ma nezoberie socialna pracovnicka na pokec, bola som chvilami mila, nezna, aj ked tychto momentov bolo podstatne menej, ako scen z talianskeho akcneho, mafianskeho filmu, opernych spevov ohladne povahy mojho dietata, zvysovania hlasu v telefone pri rozhovore s mojim muzom...a tiez ich nahleho ukoncovania(zaujimave, ze vacsinou po vete, uz mam fakt toho dossssst!)A po tomto vsetkom si ma moje realne dieta chcelo doma "udobrit", tapkanim po pleci, akoze "mojaaa, sak sme este kamosky...?", pri pohlade na svoju vyklepkanu matku, sa dokonca pustilo do zachadzaveho rehotu, a co je na dnesku najkrajsie? Mia uz sladko spi. Ja idem kuknut show s priznacnym nazvom pre dnesny den: uvolnete se prosim...., a som za toto moje dieta vdacna. Je realne, hlasne, nefalsovane so vsetkym co k nemu patri, ale je moje, a ja sa citim poctena (obcas, by som sa tejto pocty aj vzdala...), ze mozem byt sucastou Miinych dobrych aj zlych dni, a raz jej to pri velmi dobrej kave vsetko porozpravam....

Halooo, kto je tam?

Citam knihu. Prave som docitala o nasej maxi ludskej celozivotnej snahe, byt hocikym, hocicim, len nie sebou samym. Pretvarovat sa vedia uz male deti, co deti, babatka. Mia sa vie velmi dobre pretvarovat. Minule sa od hanby robila, ze spi, dobru polhodinu. Obdivuhodne. Ok. Ako tak nad tym rozmyslam, je mi celkom dost smutno z toho, ze aj ja, ako matka ucim svoje deti pretvarke. Sama sa stelujem na niekoho, rada o sebe rozpravam veci, ktore zo mna robia obcas az nadmerne dobreho cloveka... Jedna moja znama mi raz o sebe povedala nieco, co mam ulozene v pamati asi navzdy. Je to totiz clovek, ktoreho sebavedomie prevysuje Gerlachovsky stit, ma riesenie, skoro na vsetko a podla okolia, je prirodzenym lidrom. A teraz jej priznanie: ja som na sebe tvrdo pracovala, aby som sa zbavila strachu, aby som si verila a bola tym, kym som dnes... Musim sa priznat, ze som sa aj ja snazila ist jej stylom. Priznavam, ze mi to nejde, tak dobre ako jej, a priznavam, ze som velmi rada, ze sa mi nepodarilo seba zmenit. Odpoved je jednoducha. Uplne. Pokora. Dnes je nadmieru tazke sa s nou stretnut, zit ju a stotoznit sa s nou. A sam Boh nam to povedal tak jasne, ze viac sa to ani neda: Boh sa pysnym protivi, ale pokornym dava milost. Chcem, aby moje deti boli originalmi, nie vypracovanymi mozgovymi svalovcami, nicohosanebojime tvormi, a este vselicim inym. Dnes som prisla na to, ze ta milost je hlavne v tom, ze sa nemusim skryvat a tvarit, ze mozem priznat strach, pychu, smutok a dalsie vlastnosti, ktore su mojimi slabostami. Takze takto: ked si eva dala nasuskat od hada, ze to jablko jej pomoze byt, ako sam Boh a adam sa tiez nebranil, urobili vlastne to, co robime kazdy den. Rozhodli sa byt ako Boh, ale bez Boha. Oni na to potom prisli, a ja dnes tiez, aj ked mam pocit, ze som zjedla za svoj zivot niekolko kil jablk.... A inak pekny den prajem vsetkym nam...

Takto pred rokom..

...som zacala chodit do autoskoly. Mala som nervy uz len pri pomysleni na prihlasku...takze mi ju musel priniest Peto. Na mojej prvej teorii, som nerozumela absolutne nicomu, vo svojich 32rokoch som totiz zila vo svete bez znaciek, preradovania, asi len zeleny a cerveny pandrlacik mi bol povedomy... Takze ked sa ma instruktor spytal, ze co znamena "tato" dopravna situacia..., pamatam si, ze tam bol polish s rukami kade tade, a mojim vysvetlenim som mu skoro tie jeho ruky vyklbila... A toto bola len teoria..., potom prisla prva jazda. Brrrr, radsej by som isla k zubarovi, upratala skrine, uplne vsetko by som urobila, len nie do toho auta sadnut a ist. Instruktor ma slahol normalne na normalnu cestu, divil sa preco ked mi povie, ze "pribrzdiiiime", vierina zabrzdi uplne, hocikde, aj si oci zavrie pre istotu. Ok. Tu su este niektore perly z mojej autoskoly, urobim jej taku malu reklamu, dam sem nazov: Autoskola Harmi. Raz sme isli do Devinskej n.v.tesne pred tunelom, som vyhlasila a bola som o tom presvedcena, ze ja sa tam nezmestim... V ostrejsich zakrutach som sa vyrovnala uplne v pohode opernym sopranom... Najcastejsia veta mojho najoblubenejsieho instruktora "harmiho", bez ktoreho by som dnes nejazdila, bola: Vierocka, zase si rychlo pustila tu spojku... Pri prvom parkovani mi nejako zavadzali kuzele, tak som jeden slahla o zem....pohodaaa, videl ma "len" polish, ktory bol pri skuskach mojich sukmenovcoch, Harmi, a este dalsich desat ludi...vsetci krasne dali, ze ooooooooooh Ok.vodicak som po milion jazdach, klesnutom sebavedomi, burlivych debatach s mojim muzom, preco by som nikdy nemala jazdit, urobila, na fotke sa usmievam, jazdim, parkujem, vozim nase tri deti. Zakopnem to jak na stuzkovej slavnosti....mama, oco, peto, harmi vdaka...

Co ma vcera zobudilo

Ospravedlnujem sa za bezdlznovobezmakcenove pisanie, ale ipad je american... Vcera okolo pol druhej nad ranom ma zo spanku prebrala supa, svetlo a nasledne to hrozivo divne ticho, ktore prichadza po "burke". Ako spravne vycviceny sidliskovy dospelak, som sa v tielku a gatuskach pobrala k oknu. Najprv nic, tak som to chcela uz aj zabalit, ked v tom chalan s telefonom, upriamil moju pozornost na nieco co bolo pred chvilkou este autom. Chalan bol rychly, prva pomoc bola rychla, hasici tiez. Pozorovala som to v priamom prenos cez okno. Tam niekde v popletenych plechoch, bol clovek, ktory dychal, zil. Zrazu sa vsetko dialo, sustredilo na toho jedineho cloveka. Vobec mi nenapadlo, ci havaroval preto, lebo pil. Sledovala som zachranarov a hasicov, ako bojuju o kazdu sekundu, ako drzia v rukach infuzie, ako hasici robia mozne aj nemozne, len aby ho mohli dostat von z auta. Mozno im nebol sympaticky, mozno si vypil, no a co?! Pripomenula sa mi noc, ked u nas doma vyzvanal telefon o tretej rano a nie nebol to sen. Vilo, moj mladsi brat bol podla mojej kamosky dobity, a zobrali ho na Antolsku. Zacala som mu volat na mobil, asi dvesto krat, nic. Myslela som si, ze mu zasivaju obocie, alebo ruku a ze preto nedviha mobil. Nakoniec sa na druhom konci predsa len ozval muzsky hlas, ale nie hlas mojho brata. Bol to chirurg, ktory mi co najsetrnejsie oznamil Vilov naozaj kriticky stav. Rozsiahly opuch mozgu, riziko krvacania do mozgu a to, ze je Vilo v kome. Na koniec dodal, ze by sme mali prist co najskor za nim, lebo je to fakt vazne. Na ten pocit podlomenych kolien a hucania v hlave sa nezabuda. Dodnes sa bojim telefonov, ktore zvonia po polnoci. To vsetko mi preblesklo hlavou, ked som pozerala na ten vcerajsi skutocny pribeh a aj to, ze tak ako ja, aj jeho mame to musi niekto povedat. Verte mi, je to adrenalin, zobudit mamu a povedat, mami, to bude dobre, Vila zbili a je na antolskej a musime ist za nim, hned! Zacnete verit tomu, co hovoria vase usta, ze bude v poriadku, on nezomrie, to nie, teraz este nie! Ako som sa docitala v spravach, tento 42rocny muz, zomrel. Pil, ci nepil, isiel rychlo jak blazon, no a co...je tu po nom prazdne miesto, ludia sa chodia pozerat cely den na miesto, kde zil posledne minuty. Ano budme zodpovedni, za to co robime, ked sadame do auta, ked sportujeme, ked robime cokolvek.... Nikdy si po Vilovom uraze nedovolim sudit inych, ci pili, alebo nie, ci si o "to" pytali, alebo nepytali. Viem, ake to je byt na druhom konci telefonu, a je to tazke a preto myslim teraz na rodinu a priatelov tohto muza, lebo trochu rozumiem..

a tu je niečo pre oskiho učiteľôčky...snaha bola. dúfam, že sa im to bude páčiť...

len taký minimálny stres

Je pondelok, susedia dojedajú nedeľné obedy, vonku prší len sa leje a ja poslušne sedím vedľa Mii a pozerám tú istú rozprávku už asi piaty krát. Ako si tu sedím, občas prejde mojim telom taká tá stresová vlna, ktorá mi pripomenie, že treba kúpiť učiteľkám niečo originálne, cenovo nerujnujúce, milé, a tiež, že Oski bude mať party už túto sobotu. Keďže som totálny protipól zorganizovanej domácej ženy, ktorá miluje kalendáre, diáre, chodí na čas k lekárom a vie aj odobrať stredný prúd moču..., mám dosť veľký stres. Keď ma chytá takáto stresová panika mám tendeciu začať robiť niečo úplne iné, ako by som mala, napr. - idem si farbiť vlasy, lebo bez toho by Oskiho oslava nebola ono..., - píšem blog, aby o mojom strese vedelo viac ľudí, čo mi určite pomôže.., - dám si tretiu kávu, to nech je všetkým jasné - poviem si rezignovane, že večer urobím "tie" pozvánky na párty.. Takže, ja len toľko, že áno, nie je to stres rovnajúci sa stresu pracujúceho človeka napr. môjho muža..., aleeeeeeeeeeeeeeee dáva mi zabrať. Ťažko sa totiž vysvetľuje niekomu, kto nebojuje s takmer dvojročným dieťaťom, každodenný uspávací boj, boj v potravinách, boj o umývanie zubov, obliekanie, nedávanie plienok všetkým plyšákom...atď, že som skoro celý deň doma lebo veď prší, ale nestihla som ani nič. ok, dosť bolo kávy s mojou najlepšou kamoškou na všetkých materských, sabi sebaľútosťou.., idem sa najesť, mia odkvecla pri tej podrobne napozeranej rozprávke, a tak môžem umyť riad, zobrať papííír a pero a začať písať, koho pozveme na oskiho big day, skôr než on pozve celú svoju škôlku.adios amigos

Stuck in a moment....

Pesnicka od u2.dnes nou zijem.vystihuje smutnu vec, co sa stala. Nemam slova, takze tu su slova pesnicky:

I'm not afraid of anything in this world
There's nothing you can throw at me that I haven't already heard
I'm just trying to find a decent melody
A song that I can sing in my own company

I never thought you were a fool
But darling, look at you
You gotta stand up straight
Carry your own weight
These tears are going nowhere, baby

You've got to get yourself together
You've got stuck in a moment
And now you can't get out of it
Don't say that later will be better
Now you're stuck in a moment
And you can't get out of it

I will not forsake the colours that you bring
The nights you filled with fireworks, they left you with nothing
I am still enchanted by the light you brought to me
I listen through your ears, through your eyes I can see

And you are such a fool
To worry like you do
I know it's tough
And you can never get enough
Of what you don't really need now, my, oh my

You've got to get yourself together
You've got stuck in a moment
And you can't get out of it
Oh love, look at you now
You've got yourself stuck in a moment
And you can't get out of it

I was unconscious, half asleep
The water is warm till you discover how deep
I wasn't jumping, for me it was a fall
It's a long way down to nothing at all

You've got to get yourself together
You've got stuck in a moment
And you can't get out of it
Don't say that later will be better
Now you're stuck in a moment
And you can't get out of it

And if the night runs over
And if the day won't last
And if our way should falter
Along the stony pass
And if, and if the night runs over
And if the day won't last
And if your way should falter
Along this stony pass
It's just a moment
This time will pass
Read more at http://www.songmeanings.net/songs/view/36924/#3cuh7HTIcKzMErJx.99

keď sa darí, tak sa darí

asi sa darí. čo ja viem. je víkend, teroristický čas môjho vynaliezavého syna oskara. vždy okolo obeda v sobotu, začínam mať pocit, že som najhoršia matka, že víkedny by sa mali zrušiť, že že že... dnes znova, podobne. sedím tu s tlakom ako po zjedení piatich kg feferoniek, chrenu a štipľavej papriky naraz. oskar rezignovane na mňa pozerá jedným okom z postele, a tuším zaspí. jeho výkon je hodný zlata. ráno od 5:30 už mal vymyslený scenár výletov na celý víkend. následné nepochopenie zo strany jeho otca, ktorý s ním trpezlivo zdieľal život milovníka skorého vstávania. áno oskar je zlatý, ako každé dieťa, čo vám leze pod nechty, úpný andílek v električkách, pri zmrzlinovom stánku, v nedeľnej besiedke, v škôlke. častá otázka, ktorá mi spôsobuje vykypenie mozgovej kôry, je: ááále, toto zlaté dieťa môže byť aj zlé? ako tu búcham po polo pokazenej klávesnici, oski zalomil. vyzerá jak andílek, všetko je mu odpustené, idem si spraviť kávu, idem si naplánovať veci, ktoré viem, že nestihnem, a idem sa tešiť zo života. veď je víkend tak si treba oddýchnuť...nééééé?

niečo, čo veľmi chcem...zázrak?

Si pre mňa tým, čo je za kopcom.
Niekto raz povedal, že nádej zomiera posledná,
Kto tomu fakt verí, má u mňa korunu zo zlata.
Nádej je komnata, čo o mne vie viac, ako ja sama o sebe.

Čo je to zázrak?
Čakanie na niečo, čo sa mi splnilo?
niečo čo dokážem pochopiť?
Nechcem sa nalepiť na svoje pocity,
Chcem dýchať čistotu a konečne vykročiť VPRED!!!!

A platňa hrá a točí sa dokola,
Neviem ju zastaviť, je príliš lákavá,
Tá hudba čo ma stále viac „namotáva“
Čakám, že konečne povieš už DOsŤ!

Dosť bolo falošných nádejí,
Nechcem už recyklovať,
Chcem začať objavovať.
Verím, že pohľad na Teba, mi zastaví dych,
Chcem veriť, že písmenká sú viac než odkazy!
Jednoducho ,ja čakám na zázrak...

pár hodín v Prahe...doslova

Príprava bola úplne dokonalá. Aj vlasy som si dala urobiť, deti sme rozhodili po babkách a známych, novú bielu blúzku som si kúpila...

Na stanicu som dobehla jak talianska raketa, vonku bolo asi len 200stupňov, ale nič mi nevadilo, dokonca ani vidina víkendu stráveného s dvoma ďalšími pármi z Jordánska, ktoré som vôbec nepoznala.

Ako to už v piatky býva, stanica praskala vo švíkoch, a naši milí jordánci sa len divili, že čo to za masy. Keď sme úspešne dorazili na 2.hé nástupište aj so (a teraz neklamem,čistá pravda..), šiestimi kufriskami našich kamoshov, ktorí boli pripravení na všetko, v družnej debate o tom, ako sa tie kufre super nosia po schodoch, sme sa tešili na vlak.

Ja, ako naj znalec vlakov, som skoro podkopla môjho muža autoritu, ale našťastie sa nedal, lebo by sme išli iným smerom do krásnej búdy-pešť. Konečne sedíme vo vlaku, užívame si pocit zatuchnutého bagetami nasiaknutého vzduchu, a snažíme sa smiať na tom, že kufre z jordánska zaplnili skoro celý rad na batožiny.

Všade samé haha, hihi, hoho, až kým mi nezačne zvoniť mobil, zvonil mi celý deň. Najprv kamoška, potom ďalšia, potom švagriná Hanka. Hovorím si, že ma asi nejde pozvať na kávu...a nemýlila som sa. Už úvod: Vieri, mama ti nevolala, že?, ma zmrazil, zabudla som na bagetový smrad. Ok, stručne, Mia si zabuchla prst do dverí, asi dosť "zle", teda ho má odseknutý a visí na kožičke...moja reakcia ako vždy keď je na ceste problém, "aha, tak to je na veľkú ..."riť, dopovedala Hanka.

Takže vlak si išiel ďalej, Vierina a Peťo strávili posledné dve hodiny telefonovaním Vilovi, ktorý prišiel, našťastie za babkou a miou na kramáre. Píšem našťastie, lebo keby ste sa náhodou niekedy ocitli na urgentnom príjme na kramároch, aj keby vám hlava odvísala, mali ste srdcový záchvat, hocičo, treba sa čo? zaregistrovať. Miu doviezla húkajúca sanitka, krvi jak na zabíjačke, ale pani doktorka na urgente sa vedela zjavne odosobniť, zlatá, a tak jej vilo s pár nevydanými vybranými slovami vysvetlil, že píp,píp,píp, a zrazu pani doktorka precitla...To, že Mia, bola modrá od bolesti a revu, že babka držala prst pokope, a ešte ďalšie detaily, nezabrali, takže vybrané slová použijem aj ja, nabudúce, teda dúfam, že nebudem musieť...

Václavák, Vierina a Peťo sa snažia pôsobiť priateľsky, aj keď majú náladu, ktorá sa dá najlepšie opísať vybranými nevydanými, slovami...Vierina telefonuje svojej záchranke Džine, tá už len hovorí, že moje nervy, čo sa zase stalo...? Ja som v Prahe, na václaváku, Miu idú za pár minút prvý krát v živote operovať v celkovej anestéze, je mi divne. Hovorím si, že človek by mal asi v takej chvíly byť tam a tak, ale nie som a tak len rozprávam džine do mobilu a ona je ako vždy super, žiadne rady, len ma počúva.

Mia je už po tom. úľľľľava, ani neviem, čo som jedla, ale babka hovorí, že mia spí a všetko je ok. Na druhý deň strávime pol dňa v preplnenej krásnej prahe, kuknem si salvatoreho výstavu, lebo je šlahnutý, ale preto ho mám rada, a šup ho na vlak. Jordánci sú zlatí, fakt, bolo nám aj im s nami dobre, jeden vyzeral jak andre agassi, čo považoval zvyšok výpravy, za prehnaný kompliment.

a tak kupujeme mončičiho mii, converse Peťovi, a pár drobností a hop sa do vlaku, ktorému nefunguje klíma, po dvoch hodinách potenia a pocitov klaustrofóbie, nás daju do prvej triedy, urobíme dve fotky...a ráno nastupujem vystriedať super-babku, čo si to s miou celé odskákala. Na mieste činu zisťujem, že ako dobre, že len prst, vďaka Bohu že len takéto veci nás trápia. Je tam veľa drsných prípadov, ktoré ma zrazili na zem. no nabudúce budem mať z víkendu, lentyaja štýl, väčší rešpekt.bacha na prsty

the gift of being yourself

agassiho som dočítala, teraz čítam pre zmenu niečo, čo mám pocit, že mi zmení život... sama som prekvapená. túto knihu som statočne chcela aj nechcela čítať, ale teraz hltám každé slovo.

vážne. mám 33 a hovorím si kresťan, ale môžem povedať, že som práve teraz a vďaka tejto knihe, našla ten rozmer kresťanstva, ktorý má zmysel. Biblia je pre mňa zrazu čitateľná, je osobnejšia, ako hocikedy inokedy, kedy...napíšem viac, ale teraz idem radšej čítať...

život s vreskotom. pokračovanie

ako som spomínala, Mia vrieska. Včera večer mi to už normálne aj začalo byť smiešne. Wow, asi sa konečne zo mňa stáva tzv. vycvičeno-pohodový rodič. a takto to u nás včera vyzeralo: - príchod domov v stabilizovanom stave v otcovom náručí, - po vzhliadnutí matky, dieťa sa začína "hniezdiť, otcovi na rukách", - po vzhliadnutí televízora, sa dieťa začína dožadovať dvd-čiek, - rodičia sú pokojní, usmievajú sa a milým hláskom sa nežne dieťaťu prihovárajú. - Mia zistila, že jej brat Oskar má v ruke pôvodcu zla - lízatko-, začína ju to očividne znepokojovať, ale brat jej láskyplne dovolí dať si jedného veľkodušného "liza" - z neznámeho dôvodu Miu začína znepokojovať rozprávka "krtek a paraplíčko", a štartuje svoj vreskot. a čo urobí jej matka? kričí?plače?vrieska? NIE! matka sa začne nekontrolovateľne smiať, tesne predtým, ako sa "rehoce", pošle Oskara do izby, lebo hrozí nebezpečenstvo ohluchnutia, úplne vážne, Miine decibely sú parádne. Otec opúšťa byt, želá nám všetkým veľa zdravia a šťastia. Matka sa už pomaly váľľľľa od smiechu po zemi, vrieskavé dieťa rozmýšľa, ako by dosiahlo zvuk, ktorý tú hroznú matku dokope k akcii, ale nedarí sa. Oskar si sám pre seba v kuchyni hovorí, že "ja som dnes, ale dobrý chlapec, nie ako Mia...", ja mu medzi smiechom pritakám, vzápätí do mňa letí dudel, potom pár plyšákov, Miina deka....Mia je zúfalá. vyčerpano na mňa pozerá, neverí vlastným očiam, lebo jej mama je stále v náladičke..., vypínam telku, kašleme na krtka, trapko. Hovorím Mii, že asi ten krtko nie je až taký dobrý kamoš, keď jej robí také nervy. Prichádza Matúš. nálada stabilizovaná, deti dostávajú druhý chod večere, mame je hej, lebo prichádza odídený otec a hlavne sa blížime k záveru dňa. krásny deň všetkým, a dúfam, že aj vás Mia pobavila.čafffooooo

vresk #1

moje najmladšie dieťa sa deň čo deň zdokonaľuje vo svojom vrieskaní. Občas mám pocit, že si na svoje vreskoty, vyberá miesta už od momentu, keď sa ráno zobudí. Dnes bolo všetko ok, až kým sme neprišli do Lidla, kde si Mia povedala,že toto je to miesto... Išlo jej to fantasticky. Dôvod? nedala som jej rožok aj do druhej ruky..., bolo mi úprimne ľúto nevinných rukojemníkov, ktorí sa snažili urobiť ponedeľňajší nákup. Vrieskanie "prešlo" zázračným spôsobom tesne pred zaplatením, za čo som jej bola veľmi vďačná..asi ju chytilo za srdce pípkanie pri pokladni. A tak sme tentoraz obidve vyšli s úsmevom na tvári, v ústrety ďalšiemu vrieskaniu, ktoré sa našťastie konalo až doma, teda v privátnej zóne, ktorú osobne uprednostňujem pred tými verejnými. Neviem, čo si na mňa ešte dnes táto moja vrieskačka pripravila, ale musím uznať, že Mia robí veci naplno a tak si idem radšej dobiť baterky čítaním mojej momentálne naj knihy - životopis Andreho Agassiho!!!!tak zatiaľ.