Príprava bola úplne dokonalá. Aj vlasy som si dala urobiť, deti sme rozhodili po babkách a známych, novú bielu blúzku som si kúpila...
Na stanicu som dobehla jak talianska raketa, vonku bolo asi len 200stupňov, ale nič mi nevadilo, dokonca ani vidina víkendu stráveného s dvoma ďalšími pármi z Jordánska, ktoré som vôbec nepoznala.
Ako to už v piatky býva, stanica praskala vo švíkoch, a naši milí jordánci sa len divili, že čo to za masy. Keď sme úspešne dorazili na 2.hé nástupište aj so (a teraz neklamem,čistá pravda..), šiestimi kufriskami našich kamoshov, ktorí boli pripravení na všetko, v družnej debate o tom, ako sa tie kufre super nosia po schodoch, sme sa tešili na vlak.
Ja, ako naj znalec vlakov, som skoro podkopla môjho muža autoritu, ale našťastie sa nedal, lebo by sme išli iným smerom do krásnej búdy-pešť. Konečne sedíme vo vlaku, užívame si pocit zatuchnutého bagetami nasiaknutého vzduchu, a snažíme sa smiať na tom, že kufre z jordánska zaplnili skoro celý rad na batožiny.
Všade samé haha, hihi, hoho, až kým mi nezačne zvoniť mobil, zvonil mi celý deň. Najprv kamoška, potom ďalšia, potom švagriná Hanka. Hovorím si, že ma asi nejde pozvať na kávu...a nemýlila som sa. Už úvod: Vieri, mama ti nevolala, že?, ma zmrazil, zabudla som na bagetový smrad. Ok, stručne, Mia si zabuchla prst do dverí, asi dosť "zle", teda ho má odseknutý a visí na kožičke...moja reakcia ako vždy keď je na ceste problém, "aha, tak to je na veľkú ..."riť, dopovedala Hanka.
Takže vlak si išiel ďalej, Vierina a Peťo strávili posledné dve hodiny telefonovaním Vilovi, ktorý prišiel, našťastie za babkou a miou na kramáre. Píšem našťastie, lebo keby ste sa náhodou niekedy ocitli na urgentnom príjme na kramároch, aj keby vám hlava odvísala, mali ste srdcový záchvat, hocičo, treba sa čo? zaregistrovať. Miu doviezla húkajúca sanitka, krvi jak na zabíjačke, ale pani doktorka na urgente sa vedela zjavne odosobniť, zlatá, a tak jej vilo s pár nevydanými vybranými slovami vysvetlil, že píp,píp,píp, a zrazu pani doktorka precitla...To, že Mia, bola modrá od bolesti a revu, že babka držala prst pokope, a ešte ďalšie detaily, nezabrali, takže vybrané slová použijem aj ja, nabudúce, teda dúfam, že nebudem musieť...
Václavák, Vierina a Peťo sa snažia pôsobiť priateľsky, aj keď majú náladu, ktorá sa dá najlepšie opísať vybranými nevydanými, slovami...Vierina telefonuje svojej záchranke Džine, tá už len hovorí, že moje nervy, čo sa zase stalo...? Ja som v Prahe, na václaváku, Miu idú za pár minút prvý krát v živote operovať v celkovej anestéze, je mi divne. Hovorím si, že človek by mal asi v takej chvíly byť tam a tak, ale nie som a tak len rozprávam džine do mobilu a ona je ako vždy super, žiadne rady, len ma počúva.
Mia je už po tom. úľľľľava, ani neviem, čo som jedla, ale babka hovorí, že mia spí a všetko je ok. Na druhý deň strávime pol dňa v preplnenej krásnej prahe, kuknem si salvatoreho výstavu, lebo je šlahnutý, ale preto ho mám rada, a šup ho na vlak. Jordánci sú zlatí, fakt, bolo nám aj im s nami dobre, jeden vyzeral jak andre agassi, čo považoval zvyšok výpravy, za prehnaný kompliment.
a tak kupujeme mončičiho mii, converse Peťovi, a pár drobností a hop sa do vlaku, ktorému nefunguje klíma, po dvoch hodinách potenia a pocitov klaustrofóbie, nás daju do prvej triedy, urobíme dve fotky...a ráno nastupujem vystriedať super-babku, čo si to s miou celé odskákala. Na mieste činu zisťujem, že ako dobre, že len prst, vďaka Bohu že len takéto veci nás trápia. Je tam veľa drsných prípadov, ktoré ma zrazili na zem. no nabudúce budem mať z víkendu, lentyaja štýl, väčší rešpekt.bacha na prsty
