fuj, fuj, fuj...toto si dnes hovorím už od rána, keď sa pozriem na seba do zrkadla. pomóóóc. Citové nepokoje tohto typu zažívajú "baby", keď majú "dostať", vtedy mi väčšinou pomohla návšteva obchodného veľkodomu aupark, urýchlený nákup niečoho na čo nemám peniaze, dobrý pocit, následne pocit veľkej výčitky, že som nemala minút peniaze, ktoré nemám, ale koniec koncov stálo to za to. A takto sa mi v mojej skrini hromadia neuveriteľné kusy oblečenia, ktoré si vyžiadali moje "nálady".

Dnes som si svoj nepríjemný pocit zo zrkadla nešla liečiť do Auparku. Dala som si svoj roztrhaný pyžamový najrozgabanejší kus zo svojej skrine, a cítim sa tak podobne rozgabane. Šlahla som si koláče zo včerajšej svadby, pokrútila hlavou nad myself a idem zakopnúť tento deň.dobrú noc

perla od Juliany

Minule sme sa bavili s Julianou o všeličom možnom, a medzi iným aj o tom, čo by chcela, čo jej chýba ku šťastiu... Juliana robila drahoty, lebo "že vraj" sa hanbí, tak som jej chcela pomôcť a povedala som, že rodičia? (Juliana je z d.domova) A Juliana na to: Nééééé, ja by som chcela dotykovku, a foťák a poriadny počítač. Ja aj moja mama sme sa začali strašne rehotať. Krása čo? nech žije materializmus..Deti z domova sú toho pekným dôkazom.

new byvanie - dočasné..

tak sme úspešne v dúbravke. sťahovanie bolo z môjho vzdialeného pohľadu celkom zaujímavé. ja som sa ho "žiaľ" nemohla zúčastniť, lebo som sa zatiaľ zabávala s mojimi 3 deťmi. ale už sme tu, a normálne sa nám tu už aj zapáčieva...to je taký vymyslený výraz, ktorý sa sem úplne dobre hodí.

Oskar mal trochu problém s tým, že veď my tu nikoho nepoznáme, a ževraj sa preto bude hanbiť, keď stretneme niekoho vo výťahu..Oskar, ten sa podľa mňa ani nevie hanbiť.
Čo je fakt iné, je vzdialenosť od Dúbravky, do Petržalky. A keďže máme školu aj škôlku v petržke, je to ako cestovateľský krúžok. Táto zábafffka ma, teda celkom určite donúti, urobiť si konečne vodičák. Vodičák, pre niekoho samozrejmosť, no pre mňa mega stres a straaaaaaaaaaaach.

Takže, prvý deň za nami, Saratov, pred nami, a uvidíme, ako tento náš príbeh bude pokračovať ďalej. Peťo ide zajtra do Holandska, takže, električka to istí..

nový názov môjho blogu..

matusho to istí. že problém??? neee, žiadny. zmenila som si názov svojho blogu. nebudem sa tu rozpisovať o niečom, čo nestojí za reč. ok. jedeme dál, co stalo, se stalo. kto to povedal, neviem, ale používam to dosť často.

sťahovanie národov

tak je to oficiálne. opúšťam petržalku. veľa ľudí, má na petržalku svoj názor, ale pre mňa je petržalka moje detstvo, moje šibnuté roky, moji kamoši a ľudia, ktorí k nej patria. tu sú niektorí z nich: ujo zmrzlinár, teta čo predáva na trhu a oskar ju každé ráno zdraví, samoška - naše potraviny, kde oskar rád nakupuje, lesík, ktorý milujem, krásne ihrisko s loďou a veľa iných vecí. Nevadí, hovorím si, veď sa dúfam, blížia lepšie časy, ale bude mi to tu chýbať. Zatiaľ sa presídlime do Dúbravky, ktorú absolutne nepoznám, a zatiaľ ma nejako neoslovila..no šak sa dúfam oslovíme. Tí, čo si čítate môj blog, prosím myslite na nás, lebo budeme určite aspoň pol roka bývať v dvojizbovom byte. Bude to zaujímavé, ale pevne verím, že nás má Šéf pod kontrolou. tak teda this is my news

tak táto fotka má svoj príbeh. V kabínke na trajekte nesmú byť zvieratá. To sme vedeli, ale puto pána so svojimi kamarátmi, je často krát silnejšie, ako príkazy a zákazy. Tak sme teda neviem ako prepašovali týchto dvoch krásavcov do našej izbice. Keď sme sa okolo polnoci vracali s unavenými deťmi naspäť do kabínky, psy boli vo vnútri. Roberto, hlava rodiny vložil kartičku do dverí a tie sa hneď otvorili, a v tom momente na neho vyskočili jeho dvaja parťáci a veľmi radostne ho vyoblizovali. To by bolo ok, keby hneď za nami nešiel kápo, ktorý pracoval na lodi...Roberto sa aj s dvoma vášnivcami vrhol do kabíny, a my sme sa išli pocikať od smiechu. Vzápäťí nám Roberto stihol ešte povedať, aby sme sa nesmiali, ževraj je to podozrivé. Ja som sa válala po zemi od smiechu. Deti sa smiali a nevedeli na čom, a ujo pracovník sa na nás pozeral jak na trafených...
Podstatné je, že pokuta sa nekonala, ale zážitok je parádny. Aspoň podľa mňa

ták taliansko je uz minulosť, ale stále sa ešte teším, že som mohla navštíviť túto krásnu krajinu. Zistila som, že taliani sú moja krvná skupina, pijú víno (veľa, a dobré), majú super jedlo, smejú sa veľa, sú sarkastickí, dobre sa obliekajú, aj keď idú len vysypať smeti, vyzerajú super...no proste bella bella.

Nabudúce napíšem viac, teraz som ešte vo vybaľovacom štádiu, myšlienok, aj oblečenia, tak, keď sa z toho dostanem, dám o taliansku viac a podrobnejšie. Zatiaľ ARRIVEDERCI

Keby bolo keby

Keď som bola malá, hrávali sme sa s mojim bratom Vilom takú katalógovú hru, detí v totalitnom svete. Môj dedko mal pár katalógov z Rakúska, kde boli všetky tie veci, ktoré sme chceli a ktoré, keby sme mali, by nás urobili šťasťnými.

Na každej dvojstrane sme si dali limit, koľko vecí si môžme vybrať. Občas sme sa aj hádali, že chceme viac, ako 5, ale nakoniec sme sa "uskromnili" aj s piatimi vecami. Mojimi hitovkami, bola bábika s kočíkom, čo vyzerala "ako" naozajstná, tričko s mickey mousom a trblietkavé perá. Vilo ťahal iným smerom - lego, autíčka a tak...

Raz, tesne pred Vianocami, mi Vilo splnil môj virtuálny sen. Prišiel za mnou, a úplne nadšene mi rozprával, čo našiel pod posteľou v spálni. Ževraj tam videl presne "tú" bábiku, ako v katalógu, a mala aj krásne oblečenie, a aj kočík. Ja som mu veľmi nadšene uverila. Tak veľmi som sa tešila na Vianoce, že som nevedela v noci ani spať. A potom prišla realita....Asi o nej ani nemusím písať...

Dodnes, však žijem v takom "keby, bolo keby" svete. A celkom dobrovoľne sa občas nechám unášať nereálnymi snami. Je to neškodné a pomáha mi to, napríklad po nákupe v nemenovanej Bille, kde ma ide hodiť o zem, že som minula toľko a toľko a to len na zemáky, mrkvu a slaninu..Potom si sadnem k počítaču a vidím toľko keby bolo keby ľudí, že ma ide roztrhnúť. Majú "všetko", po čom mi srdce pasie, tenisky, rifle, tričká a tak ďalej, ale možno nikdy neokúsili ten parádny pocit snívania, a vymýšľania si nereálnych snov so svojimi kamošmi, rodinou a inými "vymýšľačmi". Človeku je vtedy tak nereálne dobre, že sa potom teší na normál.

Teším sa už teraz, na to, ako si budeme v lete na terase v Poprade u mojej tety, pozerať časopisy o bývaní. Budeme snívať, o tom, aké krásne je mať kuchynskú linku vo francúzskom štýle, mať kostým z talianskeho butiku a kozmetiku od mary kay.

A popri tom budeme zaháňať deti, nech nám dajú pokoj a budeme popíjať červené slovenské. Nie je to krása? Pre mňa úplne dokonalé

time on my hands...

no jaka krasa!!!tieto fotky mam rada. potom pridam viac a lepsie, teraz mam umierajuci mac, tak je to horsie, ako radio jerevan...piekny den, prajem.
ták a teraz prečo time on my hands... odkedy mám deti, sa snažím všetko stihnúť, čo najrýchlejšie. Napríklad raňajky, to je boj o čas. Treba si určiť priority:
1. umyť sa
2. namaľovať sa
3. najesť sa

Tak, dnes vyhrali raňajky!!!! Milujem raňajky. Nemám rada dni, keď raňajky nestihnem. Ok dosť bolo kecov, idem si nasadiť svoju druhú tvár, a hor sa do ďalšieho dňa. Inak mia začala včera tlieskať!!!!!!!!!!!!

dnes ma Matúš potešil. Včera bolo vyhodnotenie Superstar. Si o tom myslím svoje, ale deckám v Matúšovom veku to môže byť jedno, čo si ja myslím.
Tak sme teda včera pozerali to vyhodnotenie, veliký napináák ináč...
A vyhodili chlapčeka, ktorého "decká" žerú - Noah Elenwood, dúfam, že to dobre píšem.
No ako by povedal Oskar "dotálny" šok. Tina plakala jak keby jej ukradli bicykel a všetky kamoshky plakali.

Dnes som sa Matúša pýtala, že či boli v škole smutní kvôli chlapčekovi, ktorý vypadol zo superstar, a Matúš na to: "áááále mami, my sme v škole mysleli na úúúplne iné veci...." jaká dobrá odpoveď.

Neviem, síce, aké "veci" to boli, ale určite to stálo za to, keď zabudli na takú "úžasnú" show, ako je superstar.

Tak vám poviem, ako to je. Káva je pre mňa niečo viac, než len káva. Je to taký môj svetlý bod dňa. Keď Mia ide po obede spať, musím stihnúť kávu. Niekedy ani nemám na ňu chuť, ale keby som si ju nedala, mala by som pocit, že som nestihla siestu.
Keď som žila v Londýne, tento môj rituál mi angličania dosť narúšali..oni totiž pijú kávu, alebo čaj skoro stále...Dosť ma to štvalo. Potom som si povedala, že radšej pôjdem pešo, a nekúpim si lístok na autobus, ale kávu si dám poriadne v kaviarni a možno aj koláčik. Mám takú tradíciu s mojimi deťmi, vždy, keď sú už schopné mi nasypať cukor do kávy a oceniť čokoládovú tortu v kaviarni, ich beriem so sebou a spolu si posedíme pri káve, a kecáme ako veľkáči. Raz som takto bola s Oskarom v Coffee&co a tlačili sme do hlavy neuveriteľne veľký kusisko čokoládovej torty. Oskar sedel za takým veľkým stĺpom, takže ho nebolo vidieť.
Všimla som si, že na mňa poškuľuje jeden pánko taliánko a tak som mu venovala zopár neškodných poškuľovaní..Keď tento pánko taliánko odchádzal z kaviarne, samozrejme prechádzal okolo nás, a zrazu mu do úsmevu vkročil Oskar, ktorého dovtedy nevidel..Bolo to super. Jeho úsmev prešiel do údivu a veľmi rýchlo zrýchlil krok, až som sa zľakla, že mu dali niečo do tej jeho kávy.

Už teraz sa teším, keď zoberiem Miu na kávičku, ktovie čo sa nám prihodí.

sesternice Mia a Eli


Je pondelok, čas oddychu po hektickom víkende. Už veľmi dlho som sem nič nedala, vďaka novodobej "hrdzi" facebook. Povedala som si, že prišiel čas vykašľať sa na fb a začať robiť niečo zmysluplnejšie.

Tak začíname.

Minulú stredu 30.3.2011 sa do našej rodiny narodila krásna Eli. Všetkých nás zaskočila rýchlosťou svojho nepredvídaného príchodu - 5týždňov skôr, ako bolo plánované. Eli je vážne krásna. Veď sami vidíte... Som veľmi rada, že Mia, má maličkú sesterničku. Naša Mia, ktorá je už inak veľká 9mesačná madam, je na fotke takisto 2dňová, ako Eli. Zajtra napíšem niečo plnohodnotnejšie, dnes predsa oddychujem, po víkende...čaffte zatiaľ

jar leto a milé svine

Už som sa viac krát vyjadrila o tom, že nemám rada tzv. Milé svine. Ani sama neverím koľko ich okolo mňa je. Ľudia sú tak naivní a povrchne dobrosrdeční, že ma z toho pália päty na nohách.
Človek teda ja, sa snaží nebyť sarkastický all the time, ale dá sa to vôbec?

Mám rada ľudí, ktorí sú na mojej vlnovej dĺžke. Tak správne naladení na realitu, ale zároveň nad vecou. Žiaľ víly to nevedia a ani nebudú vedieť. Podľa nich som tvrdá, až mám pocit že tvrdá ako skala. Áno priznávam, že nie som typ človeka, čo sa hodí okolo krku každému, kto sa na mna milo usmeje, alebo susede vo výťahu, alebo predavačke keď mi vydá zo 100eurovky...nemám rada prejavy lásky len tak pre nič za nič. Láska je niečo pre mňa veľmi cenné, niečo nepredvídané, tvrdo vybojované. Už si viem predstaviť všetky milé svine, ako krútia svojimi milými hlavami nad týmto výrokom.

bol tu ešte jeden odstavec, ktorý radšej nezverejním....tak ja len toľko. Občas mi pomôže sa takto vypísať.

deti

Hovorí sa, že deti sú darom od Boha. Silná káva. Keď behám po byte ako talianska herečka a vykrikujem po našich deťoch, mám z toho občas dosť čudný pocit..Ale potom si poviem, že moje deti majú mamu, otca a babky a všetci sa snažime, aby boli spokojné.

Poznám deti, ktoré túto vymoženosť nikdy nezažili. Z nejakého dôvodu ich mama (otec býva väčšinou neznámy....) dala do detského domova. Keď si predstavím malinké bábätko ako putuje z pôrodnice rovno do domova, je to smutné. Sú, ale ľudia ktorí im tento domov nahradia. Moja mama robí práve toto. Pred 2rokmi začala pracovať pre detský domov a je z nej Profesionálny rodič. Najprv sa starala o malú Janku, ktorá je teraz adoptovaná a je strašne šťastná. Bol to pre mňa zázrak, keď som Janku išla pozrieť do jej novej rodiny. Všetko bolo také prirodzené, akoby ani nikdy nebola v detskom domove.

Má mamu, otca a aj babku a deda. Všetci sú strašne šťastní.

Teraz má mama malého Joja. Malého Joja nemali v domove radi, keď tam prišiel. Je mi do plaču, keď si predstavím malé bábo, ktoré sa zdá ľuďom ktorí sa o neho starajú, odporné. Našla sa ale jedna pani, ktorá ho mala rada a veľmi, keby mohla, adoptovala by si ho.

Potom sa dostal k mojej mame. Bolo to bábo, ktoré malo stuhnutý chrbátik, nevedelo sa pritúliť a preto, keď včera ku mne pribehol a objal ma (až ma skoro zaškrtil), som sa skoro rozrevala. Jojo je ako raketa, ale prirástol nám k srdcu tak ako malá Janka. Na budúci týždeň prídu jeho noví rodičia z Talianska. Modlím sa, aby to zvládol čo najlepšie, lebo podľa mňa deti sú Boží dar a preto si ich Pán Boh chráni viac ako čokoľvek iné.

naše prázdniny v Poprade

nuž boli sme cez Jarné prázdniny v Poprade. Keďže Oskar je veľký fanúšik vlakov museli sme hneď v pondelok ísť na výlet tatranskou električkou na Štrbské pleso.
Bolo to super až na to, že keď sme tam prišli fučalo tam jak hovado, sneh sa točil okolo aj cez nás a nevyzeralo to, že sa počasie tatranské ukľudní.

Keď sme ako správni turisti chodili okolo a dokola asi pol hodinu, rozhodli sme sa nájsť občerstvenie. Na ceste za haluškami sme našli plagát kde bolo napísané že na Štrbskom plese je "prázdninové jašenie..."
tento výraz ma dosť pobavil a deťom som vysvetlila, že keď zafúka, to je to jašenie...a tak sme sa jašili.

oskar potom každému hovoril, že v Tatrách je Jašenie. A mimochodom keď sme sa mu celá rodina snažili vysvetliť, že ten veľký kopec sa volá Gerlach....nedal sa a stále tvrdil, že to sú Poprad tatry..nuž máme ešte niekoľko zážitkov z popradu tatier, ale o tom potom

Pridám tu ešte, ako Peťo bojuje s detským zapchatým nosom...Sedeli sme v Poprade pri stole krásna pohodička a zrazu pozerám ako Peťo berie koreničku a otvára ju. Nekomentovala som, lebo veď nech si otvára ak má na to náladu.. Potom zrazu Peťo zobral otvorené čierne mleté korenie a dal to Oskarovi k nosu. Požadovaný efekt kýchnutia sa nedostavil, namiesto toho mal Oskar korenie na ústach čo sám nechápal a pozeral na "ocina" a neveril vlastným očiam, že mu vážne obalil ústa korením. Potom sa spamätal a povedal: Ja ti nepožičiam hračky ocino, lebo si neposlušný....ja s matúšom sme sa strašne začali smiať...

Inak Matúš mi nedáva momentálne veľa možností na písanie, lebo má pocit, že je to nuda baviť sa s rodičmi..tak neviem počkám si na niečo a potom to sem nacapím.

a som tu zas

jeeeeeej. po 2rokoch som tu zas a znova. Veľa sa zmenilo, ale z toho podstatného asi toľko, že by k nám mal pribudnúť ďalší člen rodiny teda pravdepodobne členka 1.júla..ešte veľa snehu sa dovtedy roztopí.

Inak sa máme radi sme rodina so všetým čo k tomu patrí a niekedy porádne talianska. Pokúsim sa písať čo najviac o deťoch teda o Oskarovi a Matúšovi, lebo veľa vecí sa rýchlo zabúda...

napríklad Oskarove výroky: Ja- Oskar umývaj si zuby, lebo ti vypadajú. Oskar na to- Ja si zatvorím ústa, aby mi nevypadali....na 3jročného dobré neeee

dodám ešte viac, keď sa mi naskytne príležitosť...zatiaľ čafko

krásne ráno je. vážne. až som začala písať dĺžne aj medzery...pracujem v škole. je to taký školský svet, ktorému človek uverí, až keď tam zapadne. je veľmi zaujímavé pozorovať deti a stať sa súčasťou ich sveta. mám z toho občas nervy, aby som niečo nepokazila, ale niekto dáva na mňa pozor. fuj tieto naše dĺžne a mäkčene mi tu robua galibu. ok dokončím neskôr. robím francúzske
zemáky tak ich idem čeknúť.

slepa zavist

no co. mam zly den. a zavidim vsetkym naokolo a tak. ale vlastne asi aj sama sebe. ved si mam aj co zavidiet.mam krasne deti, krasneho chlapa a aj o mne hovoria ze jeeeeeej. tak vlastne neviem co tu pisem a preco a na co a za co. tato moja kriza 30rocneho veku ma nejako dohnala a potrebujem sa tu vypisat.

melancholci Big up!

Keď už idem písať o melancholikoch, ku ktorým patrím aj ja, tak som si vybrala aj príslušnú farbu. Milujem svet melancholikov. Mám len jeden taký nepatrný problém a to: melancholikovi sa veľmi ťažko prežíva v dnešnom svete.
napr. keď si človek hľadá zamestnanie musí navonok vystupovať ako nejaký neomylný stroj bez citových výkyvov a nálad, bez záväzkov a stále s úsmevom...
Dokonca keď melancholik dostane prácu snaží sa zmeniť na strašideľného optimistu, ktorý si z ničoho nič nerobí.

Dokelu hovorím si...veď to je hrozné. To fakt nemajú melancholici miesto na žiadnych vedúcich pozíciách a radšej by mali dostávať miesta v zdravotníctve a umeleckých sférach (aj keď už aj tam sa melancholikovi len veľmi ťažko prežíva).

Ja napríklad keďže som melancholik by som všade dávala prednosť melancholikom lebo oni sú takí zlatí. Majú city a sú empatickí. Jak ja neznášam ľudí, ktorí nemajú to 1koliečko v hlave kt. sa volá empatia. To sú vlastne všetci tí úspešní ľudia ktorí dupú druhým po chrbtoch ale nezabudnú sa pozdraviť.

Nuž asi mám rada odstavce..lebo ich tu mám požehnane. Aj odstavec je určite pôvodom melancholický znak. Tak a vrátim sa k téme. Strašne ma mrzí, že dnešní melancholici sa vytrácajú z povrchu zemského.
Veľa mojich srdcoviek sa zmenilo na ľudí, ktorých "nič" nezaskočí a sú v "pohode" a používajú neosobné výrazy ako napr. : loudingovať, prolongovať, integrovať, detergentne...moje nervy ani neviem či to existuje taký výraz..ale sa mi sem hodil.

Je smutné žiť vo svete, kde prevládajú dôvody nad citmi, peniaze nad vzťahmi, ľudia nad ľuďmi

tak ja už budem končiť, ale som rada že som melancholik. Cítim srdcom a bojujem
za ľudí. Necítim sa už zle, že som Melancholikom. milujem melanchóliu.

i wish

niekedy si želám žiť v časoch, keď všetko bolo óóóveľááááá jednoduhšie. ľudia nemali telefóny a autá a nevedeli toľko vecí ako teraz my. je mi to ľúto, že toho toľko vieme a predsa nemáme čas sa pohrať s deťmi a minúť peniaze, ktoré sme zarobili (vlastne ja ani nie...zatiaľ).
a potom človek stretne druhého človeka, ktorému náhle odišiel niekto naozaj blízky a až vtedy, ale samozrejme len na chvíľu pochopí o čom je život.
často sa teraz omiela, že ten a ten je workoholik a je to akási výsada alebo uznanie za niečo čo druhým poriadne znepríjemňuje život a okráda ich o čas.
no čo tak ja budem bojovať proti workoholikom a dúfam, že sa nestanem alkoholikom...to je akože pokus o rým.
je neskoro a počítač je najhorší workoholik na svete a tak ho idem nakopnúť do....a idem spať.