niečo, čo veľmi chcem...zázrak?

Si pre mňa tým, čo je za kopcom.
Niekto raz povedal, že nádej zomiera posledná,
Kto tomu fakt verí, má u mňa korunu zo zlata.
Nádej je komnata, čo o mne vie viac, ako ja sama o sebe.

Čo je to zázrak?
Čakanie na niečo, čo sa mi splnilo?
niečo čo dokážem pochopiť?
Nechcem sa nalepiť na svoje pocity,
Chcem dýchať čistotu a konečne vykročiť VPRED!!!!

A platňa hrá a točí sa dokola,
Neviem ju zastaviť, je príliš lákavá,
Tá hudba čo ma stále viac „namotáva“
Čakám, že konečne povieš už DOsŤ!

Dosť bolo falošných nádejí,
Nechcem už recyklovať,
Chcem začať objavovať.
Verím, že pohľad na Teba, mi zastaví dych,
Chcem veriť, že písmenká sú viac než odkazy!
Jednoducho ,ja čakám na zázrak...

pár hodín v Prahe...doslova

Príprava bola úplne dokonalá. Aj vlasy som si dala urobiť, deti sme rozhodili po babkách a známych, novú bielu blúzku som si kúpila...

Na stanicu som dobehla jak talianska raketa, vonku bolo asi len 200stupňov, ale nič mi nevadilo, dokonca ani vidina víkendu stráveného s dvoma ďalšími pármi z Jordánska, ktoré som vôbec nepoznala.

Ako to už v piatky býva, stanica praskala vo švíkoch, a naši milí jordánci sa len divili, že čo to za masy. Keď sme úspešne dorazili na 2.hé nástupište aj so (a teraz neklamem,čistá pravda..), šiestimi kufriskami našich kamoshov, ktorí boli pripravení na všetko, v družnej debate o tom, ako sa tie kufre super nosia po schodoch, sme sa tešili na vlak.

Ja, ako naj znalec vlakov, som skoro podkopla môjho muža autoritu, ale našťastie sa nedal, lebo by sme išli iným smerom do krásnej búdy-pešť. Konečne sedíme vo vlaku, užívame si pocit zatuchnutého bagetami nasiaknutého vzduchu, a snažíme sa smiať na tom, že kufre z jordánska zaplnili skoro celý rad na batožiny.

Všade samé haha, hihi, hoho, až kým mi nezačne zvoniť mobil, zvonil mi celý deň. Najprv kamoška, potom ďalšia, potom švagriná Hanka. Hovorím si, že ma asi nejde pozvať na kávu...a nemýlila som sa. Už úvod: Vieri, mama ti nevolala, že?, ma zmrazil, zabudla som na bagetový smrad. Ok, stručne, Mia si zabuchla prst do dverí, asi dosť "zle", teda ho má odseknutý a visí na kožičke...moja reakcia ako vždy keď je na ceste problém, "aha, tak to je na veľkú ..."riť, dopovedala Hanka.

Takže vlak si išiel ďalej, Vierina a Peťo strávili posledné dve hodiny telefonovaním Vilovi, ktorý prišiel, našťastie za babkou a miou na kramáre. Píšem našťastie, lebo keby ste sa náhodou niekedy ocitli na urgentnom príjme na kramároch, aj keby vám hlava odvísala, mali ste srdcový záchvat, hocičo, treba sa čo? zaregistrovať. Miu doviezla húkajúca sanitka, krvi jak na zabíjačke, ale pani doktorka na urgente sa vedela zjavne odosobniť, zlatá, a tak jej vilo s pár nevydanými vybranými slovami vysvetlil, že píp,píp,píp, a zrazu pani doktorka precitla...To, že Mia, bola modrá od bolesti a revu, že babka držala prst pokope, a ešte ďalšie detaily, nezabrali, takže vybrané slová použijem aj ja, nabudúce, teda dúfam, že nebudem musieť...

Václavák, Vierina a Peťo sa snažia pôsobiť priateľsky, aj keď majú náladu, ktorá sa dá najlepšie opísať vybranými nevydanými, slovami...Vierina telefonuje svojej záchranke Džine, tá už len hovorí, že moje nervy, čo sa zase stalo...? Ja som v Prahe, na václaváku, Miu idú za pár minút prvý krát v živote operovať v celkovej anestéze, je mi divne. Hovorím si, že človek by mal asi v takej chvíly byť tam a tak, ale nie som a tak len rozprávam džine do mobilu a ona je ako vždy super, žiadne rady, len ma počúva.

Mia je už po tom. úľľľľava, ani neviem, čo som jedla, ale babka hovorí, že mia spí a všetko je ok. Na druhý deň strávime pol dňa v preplnenej krásnej prahe, kuknem si salvatoreho výstavu, lebo je šlahnutý, ale preto ho mám rada, a šup ho na vlak. Jordánci sú zlatí, fakt, bolo nám aj im s nami dobre, jeden vyzeral jak andre agassi, čo považoval zvyšok výpravy, za prehnaný kompliment.

a tak kupujeme mončičiho mii, converse Peťovi, a pár drobností a hop sa do vlaku, ktorému nefunguje klíma, po dvoch hodinách potenia a pocitov klaustrofóbie, nás daju do prvej triedy, urobíme dve fotky...a ráno nastupujem vystriedať super-babku, čo si to s miou celé odskákala. Na mieste činu zisťujem, že ako dobre, že len prst, vďaka Bohu že len takéto veci nás trápia. Je tam veľa drsných prípadov, ktoré ma zrazili na zem. no nabudúce budem mať z víkendu, lentyaja štýl, väčší rešpekt.bacha na prsty

the gift of being yourself

agassiho som dočítala, teraz čítam pre zmenu niečo, čo mám pocit, že mi zmení život... sama som prekvapená. túto knihu som statočne chcela aj nechcela čítať, ale teraz hltám každé slovo.

vážne. mám 33 a hovorím si kresťan, ale môžem povedať, že som práve teraz a vďaka tejto knihe, našla ten rozmer kresťanstva, ktorý má zmysel. Biblia je pre mňa zrazu čitateľná, je osobnejšia, ako hocikedy inokedy, kedy...napíšem viac, ale teraz idem radšej čítať...

život s vreskotom. pokračovanie

ako som spomínala, Mia vrieska. Včera večer mi to už normálne aj začalo byť smiešne. Wow, asi sa konečne zo mňa stáva tzv. vycvičeno-pohodový rodič. a takto to u nás včera vyzeralo: - príchod domov v stabilizovanom stave v otcovom náručí, - po vzhliadnutí matky, dieťa sa začína "hniezdiť, otcovi na rukách", - po vzhliadnutí televízora, sa dieťa začína dožadovať dvd-čiek, - rodičia sú pokojní, usmievajú sa a milým hláskom sa nežne dieťaťu prihovárajú. - Mia zistila, že jej brat Oskar má v ruke pôvodcu zla - lízatko-, začína ju to očividne znepokojovať, ale brat jej láskyplne dovolí dať si jedného veľkodušného "liza" - z neznámeho dôvodu Miu začína znepokojovať rozprávka "krtek a paraplíčko", a štartuje svoj vreskot. a čo urobí jej matka? kričí?plače?vrieska? NIE! matka sa začne nekontrolovateľne smiať, tesne predtým, ako sa "rehoce", pošle Oskara do izby, lebo hrozí nebezpečenstvo ohluchnutia, úplne vážne, Miine decibely sú parádne. Otec opúšťa byt, želá nám všetkým veľa zdravia a šťastia. Matka sa už pomaly váľľľľa od smiechu po zemi, vrieskavé dieťa rozmýšľa, ako by dosiahlo zvuk, ktorý tú hroznú matku dokope k akcii, ale nedarí sa. Oskar si sám pre seba v kuchyni hovorí, že "ja som dnes, ale dobrý chlapec, nie ako Mia...", ja mu medzi smiechom pritakám, vzápätí do mňa letí dudel, potom pár plyšákov, Miina deka....Mia je zúfalá. vyčerpano na mňa pozerá, neverí vlastným očiam, lebo jej mama je stále v náladičke..., vypínam telku, kašleme na krtka, trapko. Hovorím Mii, že asi ten krtko nie je až taký dobrý kamoš, keď jej robí také nervy. Prichádza Matúš. nálada stabilizovaná, deti dostávajú druhý chod večere, mame je hej, lebo prichádza odídený otec a hlavne sa blížime k záveru dňa. krásny deň všetkým, a dúfam, že aj vás Mia pobavila.čafffooooo

vresk #1

moje najmladšie dieťa sa deň čo deň zdokonaľuje vo svojom vrieskaní. Občas mám pocit, že si na svoje vreskoty, vyberá miesta už od momentu, keď sa ráno zobudí. Dnes bolo všetko ok, až kým sme neprišli do Lidla, kde si Mia povedala,že toto je to miesto... Išlo jej to fantasticky. Dôvod? nedala som jej rožok aj do druhej ruky..., bolo mi úprimne ľúto nevinných rukojemníkov, ktorí sa snažili urobiť ponedeľňajší nákup. Vrieskanie "prešlo" zázračným spôsobom tesne pred zaplatením, za čo som jej bola veľmi vďačná..asi ju chytilo za srdce pípkanie pri pokladni. A tak sme tentoraz obidve vyšli s úsmevom na tvári, v ústrety ďalšiemu vrieskaniu, ktoré sa našťastie konalo až doma, teda v privátnej zóne, ktorú osobne uprednostňujem pred tými verejnými. Neviem, čo si na mňa ešte dnes táto moja vrieskačka pripravila, ale musím uznať, že Mia robí veci naplno a tak si idem radšej dobiť baterky čítaním mojej momentálne naj knihy - životopis Andreho Agassiho!!!!tak zatiaľ.

anita "c" časť druhá

úspešne som teda doma už skoro týždeň a po anitke už ani stopy. Musím povedať, že som si prešla parádnym trojdňovým detoxom, keďže ma operovali o deň neskôr, ako bolo naplánované. Bola to celkom zábava. V deň "d" si po mňa prišiel sanitár, ktorý na prvý pohľad patril celou svojou bytosťou na oddelenie "g". Ťažký flirtér, šak teda povedzme si na rovinu, bola som fakt kočka, bez makeup-u, v bielych sťahovacích pančuškách..., no neviem kto by odolal.. Išli sme teda samozrejme tým najmenším výťahom, a ja som sa snažila, ako typický sídliskový typ, kukať na čísla, výťahové dvere..., len nie milému pánovi sanitárovi do očí. Úspešne sme zastali pred dverami operačky, a tam nám oznámili, že "pardón", že ma budú operovať trochu neskôr. Tak ma môj nový kamoš, veľmi ochotne odviedol naspäť na oddelenie "g", a všetci sme sa zasmiali, že jaká krátka operácia, a že jaká som super, že už aj sama chodím... Tak som prečítala ďalších 56strán z Dominika Dána, a vtedy mi prišiel pán doktor oznámiť, že mu je to veľmi ľúto, ale operovať ma budú až zajtra. Na mojom detoxe to však nič nemenilo a tak som o piatej dostala krupicovú kašu, ktorá mi po celom dni zabetónovala aj čo nemusela. Na druhý deň všetko išlo jak po masle. Histológia na operačke bola negatívna, tak som sa snažila po prebratí čo najviac usmievať. Musím povedať, že mi na Antolskej chutila káva z automatu, sucháre na tretí deň nejedenia, dobre sa tam čítal Dominik Dán a stretla som tam veľa zaujímavých ľudí. Boli tam aj smutné veci, o ktorých sa veľa nehovorí, ktorým nerozumiem, aj napriek tomu, že sme v pokrokovej dobe... Asi sa nikdy nestotožním s potratmi, ktoré súvisia s postihnutím dieťaťa, neodsudzujem nikoho, len tomu nerozumiem, a príde mi to veľmi kruté. Na druhej strane som ešte vďačnejšia za svoje tri zdravé deti, za to, že som nemusela nikdy rozmýšľať, nad podobnými ťažkými vecami. Pevne verím, že všetci, čo sme spolu strávili týždeň na Antolskej budeme čoskoro "fit", ok na tele aj na duši. tak pekný deň!!!!!!!

Stoly

Teraz nebudem pisat nic k veci, teda k mojej Anitke, ale sak neni o com....

Byvame momentalne v 2izbovom byte, a co mi uplne najviac chyba je velky stol. Mali sme krasny okruhly stol, kde sme jedli, kecali a pili kavu. Je to vazne super, ked si rodina, a kamarati zasadnu okolo stola. Pri jedle sa ovela lahsie povedia veci, ktore by nam inak robili velky problem... Cakam na ten den, ked budeme zase sediet okolo VELIKANSKEHO stola, budeme kecat, smiat sa, pit kavu a zo vsetkeho najviac budeme spolu!!!!

Anita "c"

Tento týždeň bol naozaj veľmi zaujímavý...Keďže som typ človeka, ktorý miluje návštevy čakární, a lekárov a úplne najviac pohotovostí, môžem hodnotiť tento týždeň ako jeden veľký Dream come true...


Pondelky bývajú u lekárov úplne najlepšie a tak som sa s dokonalým účesom a ešte lepším makeupom vybrala k tomu svojmu, na oddelenie, ktoré my ženy máme vo veľkej obľube. Keby bolo viac času asi by sme tam chodili aj každý deň. Môj lekár ma teda prezrel a čo vám budem hovoriť, do očí sa mi nepozeral..., a oznámil, že asi tam je nejaká tá "cystička", a že mi zoberie sestrička krv (mimochodom táto nemá gaťky s kvetinkovým vzorom, ako oskarová..takže dosť nuda...), a uvidí(me) čo bude ďalej.

Keď som si o dva dni našla neprijatý hovor z G-oddelenia, bolo mi jasné, že by ma asi radi videli, určite preto, lebo som mala také super vlasy a ten parádny makeup. A tak mi pre istotu volali aj na ďalší deň. Bola som fakt naštvaná, že nešlo o vlasy a makeup, ale o "zlééé" výsledky.

Nasadila som tenisky a optimisticky naladená som bežala rovno od zubára..., po tieto ešte optimistickejšie výsledky. Keďže môj lekár, inak dám sem jeho meno, lebo je to fakt frajer (MUDr.škurla), zistil, že nemám záujem o operáciu mojej Anity v jeho super hiper klinike, nasledovalo už len trápne ticho.

Mala som asi tisíc otázok, ale vyschlo mi v hrdle a radšej som zvolila cestu čo najrýchlejšieho úniku z tejto women friendly ambulancie.

Ako to už býva, zrazu bol večer, okrem nepríjemného pocitu nevedomosti, som mala v taške ešte nepríjemnejšie výsledky, a naozaj veľmi nepríjemné bolesti a krvácanie. Po asi 200 telefonátoch s mojimi kamarátkami (inak tento deň by som bez nich asi takto optimisticky neprežila), som sa nakoniec vybrala na pohotovosť.

Veď kde inde by mohol človek stráviť pokojný večer, posedieť si, pokecať...

Mala som pocit, že sme s Peťom v radošinskom naivnom divadle. Okrem babičky, ktorá bola belšia, ako snehulienka, si s nami posedeli ešte dva páry, z ktorých jeden muž vedel asi všetko o každej pohotovosti.
A tak sme sa okrem iného dozvedeli, že "toto" je nič, lebo v ružinove je taká plná pohotovosť, že som si podľa jeho opisu predstavila, ako tam sedia pacienti jedni druhým na kolenách...musela som dosť vážne zadržiavať smiech.

Žiaľ, tento jeho monológ, do ktorého sa fakt dobre vžil, bolo to niečo ako mamičky na ihrisku, keď sa začnú točiť témy ako:kojenie, nočníky, plienky...atď, prerušila sestrička, ktorá ma zavolala dnu.

s papierikom v ruke od sestričky som sa vybrala na moje celkom dobre známe oranžové oddelenie. Pani doktorka žuvala žuvačku, aj Vierina žuvala žuvačku, tak som si povedala, že to nebude až také zlé stretnutie...vyšetrenie, ultrazvuk, a teraz príde to najlepšie!!!!

Pani doktorka mi na moje prekvapenie zrazu oznámila, že moja Anitka je na ľavej strane, ja som si po tomto ozname, sadla a musela som vyzerať, ako náš kedysi dosť blízky príbuzný, ktorého súkromne volám: okatý...

Môj lekár mi totiž tvrdil, že Anitka je určite aj napriek mojim bolestiam na pravej strane...takže paráda.

Tak sme sa teda zasmiali, zobrala som si ďalšie papiere a dohodli sme si ďalšiu stretávku na operačnom....

píšem to takto, ale nebolo mi všetko jedno, ešte ani nie je...uvidí sa či je Anita dobrá holka.., až po operácii. takže toľko zatiaľ..., ale bola to sranda.

Oskar a ockovanie

Minuly tyzden som mala tu cest absolvovat s Oskarom ockovanie. Kedze sa Oskar hned rano prezieravo spytal, kedy ho budu ockovat, mal cely den na pripravu. Ked som po nho poobede prisla mal nachystany kompletny papierovy arzenal. Vpochodovali sme teda do ambulancie nasej pani doktorky v "mierne" povedane, bojovej nalade. Oskar velmi dorazne naznacil pani doktorke, ze keby nahodou nevedela, tak ma mec, kopiu a roboticku bojovu ruku.

Vyzerala som ako zufala matka klamarka, lebo som mu cele tyzdne hovorila, ze tu "vcelicku" dostane do ramena...., lebo ved tam ju dostal aj Matus. Vysoko empaticky naladena sestricka so spodnymi nohavickami ktorych kvetinkovy vzor krasne presvital cez biele lekarske nohavice, nas vyviedla z omylu, obsirnym vysvetlenim, ze sa Oskar bude: metat, hadzat, kopat, a ze teda to musi byt do stehna. Potom mi velmi dorazne vysvetlila, ze ho mam co najsilnejsie drzat, na co Oskar reagoval svojou obvyklou reakciou a to tak, ze zacal kopat do najblizsej skrinky a nezabudol mi pridat cervene do lic svojou poznamkou, nech idu vsetci do (poviem to jemnejsie), zadnej casti tela....

Dostal "vcelicku" a my tri sme si slastne vydychli, Oskar mal ale pocit, ze pani doktorka celu vec nepochopila a teda povazoval za potrebne jej objasnit, ze sa na nu hneva, ze je "hnusobina" a este vela dalsich privlastkov. Bola som spotena, so slzami na krajicku, s Miou na rukach a chcela som sa teleportovat prinajmensom na Novy zeland.

Oskarovi vonku doslo, ze odmenu nedostane za takyto vystup a tak sa prave pred obchodom s casopismi srdcervuco rozplakal, cim rozplakal aj svoju sestru, cim sposobil rychly az totalny ustup mojho odhodlania neustupit a byt dosledna.


A tak sme kracali s dvoma casopismi, usmiatymi detmi, lutost vsade naokolo, a ja som si uz len spievala vymyslenu pesnicku o skrachovanej matke a sestrickach s kvetinkovymi gatkami.....

Oskar prisiel domov, ako hrdina SNP a uz od dveri krical na Matusa, ze ci vie, ze ho budu ockovat az o pat rokov? Tato skutocnost ma osobne nesmierne tesi, ale aj tak som si povedala, ze dalsiu navstevu detskej lekarky, bude Oskar absolvovat s Petom...

ako môže človek vyzerať jak totálny deži

už som tu poväčšinou dosť vážna.., až mi z toho začína praskať sklovina na zuboch, tak idem opísať môj najnovší zážitok z Kittsee.

Minulý týždeň sme mali stretnutie s ľuďmi, ktorých pozemky susedia s tým našim. Dala som si teda záležať nech vyzerám akože som vo forme. Zabudla som len na taký jeden malý nepodstatný detail, a to, že rozumiem po nemecky asi len zvučku zo seriálu "kitt" ein man, ein computer, ein auto...

Ako mi tam vlasy viali v tom rakúskom povetrí, a make up držal, uvedomila som si, že toto stretnutie ma prenesie pocitovo, do čias, keď ma učiteľka vyvolala a ja som nemala potuchy o čom mám rozprávať. Okolo mňa stálo asi 5rakúskych občanov, hovoriacich všetko iné len nie tie tri slovné spojenia zo seriálu Kitt.

Najviac som si vychutnávala vždy moment, keď sa nám stretli pohľady a ja som s výrazom úplnej inteligentky, pritakala a usmievala sa. V týchto nádherných chvíľach čakania ma naozaj úctyhodne podopieral psychicky môj manžel, ktorý neustále odbiehal čo najďalej od tejto našej priateľskej družiny, kvôli telefonátom z práce. Po treťom odbehnutí, som mu s úsmevom na perách veľmi stručne vysvetlila, že keď ešte raz odbehne, ....radšej to nezverejním..

Najkrajšia na tomto stretnutí, bola oficiálna časť, kedy som sa dostala do stavu, v ktorom som bývala dosť často vo svojich pubertálnych rokoch, keď mi mama dohovárala v kuchyni a ja som si v duchu rozprávala: "to nie som ja..., ja nie som v tejto miestnosti...

Ukončím tento môj duchaplný zážitok tým, že ma vždy učili: nikdy nepodpisuj nič, kým si to poriadne neprečítaš...

čítala som, ako divá, ale ein man, ein computer ani ein auto tam neboli..nevadí, chcela som ísť domov, tak som podpísala. takto teda začíname našu staviteľskú "púť" v ďalekom rakúsku. gruess Gott maine liebe

O tom, potom

Kraaaaasne je vonku!uplne sa tesim. Slnko dokaze zazraky.vecer sem dam nieco nove.ideme teraz von!aj vy?

možno bude toto moje "niečo", pre niekoho len trápne gýčové. napísala som to asi tak rýchlo, ako mi dovolila klávesnica. asi to bude tým, že je to o mne???



Konce a začiatky, kto nás pred smútkami ochráni?
Možno raz kameň prehovorí,
A noc sa v tichu na deň zmení.
Pošepkám kvetom to, čo cítim.
Na rukách neponesiem už ani kúsok viny.

Lebo čo bolo, bolo!
Vietor nech zoberie ma preč.
Myšlienka na teba, akoby nechcená.
Na radosť obrátil si môj deň.

Tak bežím a skáčem, v tieňoch sa nevyznám.
všetko je naopak, akoby nebolo, nemalo.
spomienka na teba a potom už nič.

MOŽNO! je už len slovo.
a konečne prší...
cítim sa umytá, od teba, od seba.
milujem dážď.

aj keby pršalo už navždy,
viem, že sa radšej chcem stratiť v daždi.
železo hrdzavie, na mojej tvári je úsmev.

lebo je nový deň.

večer v meste

Character is like a tree and reputation like its shadow. The shadow is what we think of it; the tree is the real thing. (Abraham Lincoln)

(charakter človeka je ako strom a reputácia je niečo, ako jeho tieň. Tieň je to čo si o sebe myslíme a strom je skutočnosť).

išla som minule autobusom domov, a vonku bol naozaj krásny večer. Všade svietili svetlá, tak ako to len večerný život v meste dokáže zariadiť. Bola som teda pri okne, a pozerala som sa na autá, ako poslušne idú za sebou v rade. V každom z nich sa odohrával nejaký "večerný príbeh". A mňa tento obraz pohol k tomu, že som si spomenula na úvodný citát.

Videla som to čo sa dalo pozorovať cez okno autobusu, ale nič viac. Bol to príjemný pocit, lebo autá si išli poslušne v rade, domov, do teska, na pumpu, možno na rande, večeru....

Nevidela som do ľudí, ktorí v nich sedeli, nevidela som ich starosti, ich nálady, túžby...

Také je mesto, veľa svetiel, veľa zvukov, veľa ľudí, ktorí niekam idú. Miešame sa s nimi celý deň, bez toho, aby sme jeden o druhom vedeli viac.

Mesto je ako tieň. Plné ľudí, ktorí vedia čo sa patrí, plné takých čo to nevedia...plné zvukov, ktoré sa snažíme ignorovať, plné pohybu a plné domov.

Možno sme sami pre seba len tieňom, chceme sa stratiť v hluku a pohybe. Vidíme život len cez okno auta.., a bojíme sa toho, čo je naozaj. A tak presedíme život v tieni stromu, a nikdy nezažijeme pohľad z hora. Možno ten pohľad nie je to čo chceme vidieť, ale predsa by stálo za to, to aspoň skúsiť...

Ked aj sam Boh mlci

Minule som cakala na semaforoch s miou a vsimla som si zenu, ktora zapasila so svojim asi 5rocnym synom. Ona chcela prebehnut cez cestu, on sa bal, ale nakoniec ho donutila ist. Maly chlapcek ju s normalnym, pokojnym hlasom nazval naozaj strasne vulgarnym slovom. Jeho mama na to nereagovala, isla dalej, aj ked ho na sto percent pocula.

Zostala som stat, ako obarena. Bolo mi tej zeny uprimne luto. Bolo mi luto jej syna, ktory ju takto nazval. Bolo mi jasne, ze ju takto nazyvaju muzi v jej zivote, ze je nou pohrdane nad unosnu moznu mieru. A ako som tam stala, chcela som zazrak. Chcela som preniest tuto zenu aj s jej synom prec od toho strasneho zivota, ktori maju. Prec od starosti, prec od ludi, ktori nimi pohrdaju a pravdepodobne pohrdat budu. Ale nestalo sa nic. Co ako bysom chcela, nevedela som tahat Boha za ruku, lebo som sa sama citila nehodna zazraku.

Boze, ak si toto citas, prosim nenechaj tuto zenu zit v tomto svinstve. Dovol jej aj jej synovi spoznat lepsie dni. Nech ju vedomie toho, ze nieco v Tvojich ociach znamena, povedie k zazraku, da je moznost snivat o veciach na ktore by sa neodvazila pomysliet. Prosim. Ked bude mlcat aj sam Boh, kto prehovori k ludom na upnom dne, niekde v smradlavej ubytovni, niekde kde sa tazko deju zazraky?

vždy je z čoho vyberať...

láska, alebo nenávisť,
život, alebo smrť.
niečo na čom záleží, alebo moje ja.
deti, alebo pohodlie,
všetko sa dá, všetko čo len chceme, ale je na nás, aké svetlo budeme nosiť v očiach, ako na nás budú pozerať naše deti, ako veľmi budeme verní tomu, čo sme raz odsúdili.
ako veľmi chceme klesnúť, a či budeme vedieť znova vstať.
všetko sa dá a všetko je možné, ale....

občas je dobré plakať, ale niekedy je uz na slzy neskoro...postavme snehuliaka, buďme vďační za to čo máme, lebo aj to je voľba..
vážiť si to čo máme niekedy vieme až keď to nemáme..takí sme žiaľ, taká som žiaľ aj ja.

najväčším diablom som sama sebe....

povedala to dosť výstižne, ale možno žila v krutom klamstve? Áno, je pravda, že si často sami sebe vyrábame situácie, z ktorých sa nám len veľmi ťažko dá dostať, bez straty niečoho, niekoho... Diabol je asi najšikovnejším zvodcom, priateľom v dobrom aj v zlom, v šťastí i v nešťastí.Často si hovorím, že teraz mi nič nechýba, teraz som šťastná, teraz to bude "dobré", ale je to presne naopak.

Diabol si žiaľ vyberá silných, ktorí sú práve slabí, pretože sa tešia zo svojho šťastia, a tak nenápadne to príde...

Krásna Whitney, s hlasom z neba, všetko mohlo byť také rozprávkovo dokonalé, ale diabol si vyberá práve "dokonalých"...

život je ako nákup na trhu, všade ponúkajú skoro to isté, ale kvôli niečomu sa zastavíme práve tu a kúpime si "hrozno" práve tam, a možno v inom stánku by bolo lepšie, ale my sme sa rozhodli...a tak si možno neskôr búchame hlavu o stenu, prečo práve toto "hrozno", ale už je to.

V Biblii je pravda dosť jednoznačná, ale čo ma teší je, že väčšina ľudí v nej tiež nakupovala na trhu "hrozno", tam kde nebolo až také dobré, tiež to často neskôr ľutovali. Dôležité je, ich zistenie, že sa dá ísť aj do iného stánku, a počkať si na to najlepšie z najlepšieho.

prajem si zo srdca, nech veta, ktorú raz povedala Whitney, nie je pravdivá, pretože ak nás o jej pravdivosti diabol presvedčí, je to začiatok konca. prajem nám všetkým príjemný nákup na trhu....

......

hore, dole
dole, hore
niečo sa so mnou deje
mesto zaspáva, ja nemôžem.

Ty miluješ celú mňa,
nemôžem a nerozumiem.
nepýtaš sa, len mi povieš:

všetko je odpustené, je nový deň!
môžeš ísť ďalej, a žiť po novom.

príbeh bez konca, ale ty vieš...
vieš a poznáš cestu, a aj ten môj príbeh.

o tebe viem-e skoro všetko,
a predsa veriť, že si, sa nám zdá byť prázdnym gestom...
možno, že si sa pribil na kríž práve preto...

a koniec nech si doplní každý sám.......................

Povianocna neupravena nalada

Budem pisat smskovou recou, bez dlznov a makcenov....pisem totiz na ipad-e, mudry, ale nema sk klavesnicu.

Zivot je uz raz taky...casto sa tato veta povie, susedia si ju hovoria vo vytahoch, znami a rodina na cintorinoch, a dost ju pocujeme aj na chodbach nemocnic.
Ano zivot je uz raz taky. Obcas poriadne neprijemny, az ma clovek pocit, ze ich zije naraz niekolko. Obcas normalny, taky akurat, nesviatkovy, sedy ako chodnik v dubravke, ale nevtieravy a co je hlavne, nenutiaci k nicomu zavaznemu. Aby som nebola uplna pesimistka, tak je ten zivot aj krasny. Ked sa mi narodili deti, vybozkavala by som svet, ked sa mi nieco naozaj prekvapivo podarilo, objimala by som aj soferov 83.

Dnes som sa presla s mojou najmladsou Miou a najstarsim Matusom a videla som asi najviac opitych ludi za cely rok. Vianoce vedia narobit sarapatu. Dnes som nikoho z tychto ludi nesudila, neriesila, len som im tak trochu rozumela. Je velmi tazke prijat sam seba, a nie to este aj dar zo samych nebies. Lebo zivot je uz raz taky, a my s nim. Naco by sme dali priestor Bohu, ktory urobil ovela viac, akoby sme od Neho ocakavali, isiel za hranice nasich hranic. Sama mam tieto vianoce problem prijat to, co viem, ze ma zachrani pred tym co ma zvnutra zoziera, je to skarede a pomaly neviem na tom celom najst nic pozitivne, ale...

Tak si dnes vecer, ked tu tak sedim, hovorim, ze ci je ten zivot naozaj uz raz taky?? Dnes nechcem ist za tuto otazku, ale verim, ze dar zo sameho neba mi nedovoli zatvorit oci pred sebou samou. O tom su moje vianoce 2011.

Všade tam, kde nám je dobre

Som človek, ktorý si obľúbi miesta, mestá, krajiny a ešte čojaviemčo..., vďaka ľuďom, ktorých tam stretnem.
A tak sa stáva, že miesta, ktoré mi predtým neboli ani trochu sympatické, a obchádzala som ich širokým oblúkom, zrazu nadobudnú úplne iný rozmer.

Som vlastne šťastný človek, že sa v mojom živote objavujú ľudia, ktorí vytvárajú to, prečo sa mám chuť vrátiť späť, pokecať, zasmiať sa a hlavne si rozumieť.
Keďže sa chystáme stavať dom, a tento proces už trvá nejaký čas, a trvať ešte nejaký ten pátek aj bude, často sa obzerám po domoch.

Dnes som rozmýšľala nad tým, že pri ľuďoch, ktorí niečo v mojom živote znamenajú, si nevšímam aký majú dom, byt, auto. Je mi to jedno. Sú to ľudia, bez ktorých by bol život dosť šedý.

Úplne stačí ich "náhodou" stretnúť a moje kútiky sa nedajú dokopy ešte poriadne dlho. Som vážne vďačná, že vás mám. Nebudem tu menovať, ako na rozdávaní Oskarov, ale určite viete, koho myslím. Teším sa, keď niekoho z vás stretnem!!!!!

matúš a ja...

dnes má matusho 11rokov. Wow. Meno Matúš znamená Dar od Boha, v jeho prípade som toto meno musela dať, pretože bol v danej situácii to najlepšie, čo sa mi mohlo prihodiť. Matúš je od svojho počiatku úžasné dieťa. Počas mojich deviatich mesiacov krásnej rannej nevoľnosti, dostával Matusho poriadnu dávku koly a iných kofeinových nápojov, aby som zvládla cestu londýnskou dopravou do práce.

Veľmi múdre dieťa, ktoré mi nepridalo ani kilo naviac a tak, som bola po pôrode, ako "modelečka". V tomto smere mi "pomohol" aj po narodení a to tak, že skoro vôbec nespal.

Boli sme dvaja a mali sme okolo seba kopec ľudí, ktorým na nás záležalo. Matúš nikdy nemal pocit, žeby mu niečo chýbalo, čo sa týka ľudí, aj keď do svojich štyroch rokov, bol bez otca.

Nebrala som ho nikdy, ako prekážku, ako niečo čo mi prišlo do cesty. Práve naopak, Matúš ma nasmeroval presne tam, kam som sa predtým nevedela dostať a hlavne nechcela. Musela som spomaliť, zamyslieť sa nad tým, čo vlastne chcem v živote, akým smerom sa my dvaja budeme uberať.

Bez Boha nado mnou, by som strašne zlyhala, ako matka, slobodná matka (tento výraz nemám rada...). Počas troch rokov s Matúšom sa u nás v rodine stalo toľko zásadných zmien, že by to stačilo na jednu napínavú knihu. Som strašne vďačná Bohu, že mi dal tento dar. Kopal ma obrazne, občas aj doslovne do zadnej časti tela, keď sa mi nechcelo ísť ďalej.

Matúš nech si naďalej darom a obdarovaním pre všetkých nás a ďalších ľudí, ktorých stretneš na svojej určite zaujímavej ceste. Ďakujem ešte raz za to, že si. mama