music is my life...

úplná pravda. Neviem si predstaviť žiť vo svete, v ktorom by neexistovala hudba. Niekedy ma nejaká pesnička osloví až tak, že sa jej neviem "zbaviť" aj niekoľko týždňov. Áno v hudbe je veľká sila. Občas sa mi stane, že počujem nejakú skladbu a viem si úplne do detailu vybaviť situáciu, kedy som túto hudbu počúvala, dokonca aj vôňu a farby, ktoré boli vtedy okolo.

Hudba mi veľa krát pomohla, občas len tak sa naštartovať na deň, ale boli chvíle, keď mi pomohla vyjadriť samú seba, keď som mala v hlave zmätok, alebo som prežívala smútok, ktorý sa nedal opísať slovami. Môjmu dobrému známemu som minule povedala, že by som nevedela žiť svoj život s niekým, kto nemá vzťah k hudbe. A vážne. Som úplne šťastný človek, lebo môj muž má vyberaný vkus, čo sa týka hudby. Nepatrí k tzv. "čozahrárádiotosamipáči", ľuďom.

Teraz sa to v médiách hemží všeličím. Z niektorých skladieb cítim tlak komercie, a nutnosti niečo zložiť a vydať. Je jeden naozaj krásny príbeh v Biblii, ktorý je dôkazom toho, že hudba má veľkú silu. Kráľ Saul podľa Biblie trpel "zlým duchom", a tak poslal svojich služobníkov po Dávida, ktorý hral na harfe. Keď mu Dávid hral, Saulovi bolo lepšie. Naozaj verím, že budem ešte veľa krát počuť niečo, čo má hĺbku a silu. Tento môj článoček je taký dosť obyčajný, ale skúste si popritom, ako ho budete čítať pustiť niečo naozaj krásne a to už len bude sila.

mr. kompliment (raz to tu, už bolo, ale dala som to preč...,teraz sa mi to zdá byť znova ok.)

Mr kompliment.
Milý, vždy pozorný, nežný, sympatický...., áno to je on Mr. Kompliment. Na ňom vedia baby oči nechať aj celé doobedie. Nie je nám zaťažko mu doniesť čokoládku, marinované kurča, len tak, nech ochutná. Určite by sa tváril nadšene, aj keby mu nechutilo.
Mr. Kompliment, rozdáva úsmevy, objatia, občas aj bozky, ale hlavne, HLAVNE komplimenty.
My ženy sme na komplimentoch závislé. A nech sa teraz aj tie obrnené z najobrnejších netvária, že nie. Ja osobne milujem komplimenty. A čím viac rokov, tým si ich viac cením, počítam si ich na prstoch, dokonca boli časy, keď som si ich zapisovala do denníka. Potom som si v mysli preberala celú komplimentovskú situáciu..., mohli ste ma vidieť v autobuse, ako žiarim, ako keby mi Mr. Kompliment dal neviemčo.

Mr. Kompliment však nie je len o komplimentoch. Veď by sa zbláznil, keby celé dni, týždne až roky rozdával rastúcemu množstvu komplimentov chtivých žien, to čo chcú počuť. A potom to príde. Zrazu je ticho. Mr. Kompliment nemá zase až takú úžasnú fantáziu. Zrazu nám je strašne ľúto, že komplimenty od muža, ktorého sme si vzali, s ktorým chodíme, stratili čaro, lebo Mr. Kompliment nám ukradol našu radosť v očiach, naše milé slová, ktoré mali patriť úplne niekomu inému. Zrazu sa zbadáme, wow, ide z toho strach.
Koľko úžasných párov stroskotá kvôli Mr. Komplimentovi??? Zdá sa to smiešne, ale funguje to. Teraz je svet ilúzií v plnom rozkvete. Facebook, chaty – čítajte čety...., ok?, a iné tiché komunikácie, kde sa krásne naformulujeme, nastrojíme, sme úúúúúžasní. Realita je, ale zatiaľ na ňu nemáme čas, nechceme si ju pripustiť k telu, veď potom, neskôr. Život je párty, alebo parte?
God is a dj, life is a dancefloor....
Pricvaklo ma to jedného dňa k múru. Kto vlastne som? Ako rýchlo som sa stratila v komplimentoch. Zabudla na veci, na ktorých v budúcnosti bude záležať oveľa viac, ako na týchto veľmi dočasných myšlienkových darčekoch, od človeka, ktorý ani sám nevie kto je, čo je... rozdal sa a neviem, či sa vôbec pozbiera.

Dnes mám 33, hovorí sa Kristove roky, žijem podľa možností normálny život. Mr. Kompliment ma trápi už len minimálne, skôr sa teším krásnym veciam, ako sú fingované darčeky od môjho 5ročného Oskara, ktorý sa ma z mosta do prosta spýtal, či mi to už stačí, alebo či ešte potrebujem viac darčekov, a potom ma objal tak silno, že sme spadli na zem, dal mi veľmi mokrú pusu a povedal mi z najúprimnejšieho srdca, že ma ľúbi. Doma, na skrinke mám ešte jednu pripomienku niečoho veľmi krásneho, pohľadnica od môjho reálneho muža, ktorý ma verte mi, dobre pozná. Je na nej gýčová barbie, a nápis: Super dievča...
Verím, že svet sa dostane do reálnej fázy, keď sa stretneme reálne v parku, v meste pokecáme, potešíme sa z našich rodín, budeme si rozdávať domáce komplimenty, aj keď sú možno ťažšie vybojované, ale sú naše, a mr. Kompliment sa možno zmení na starého, dobrého známeho, ktorý kedysi vedel, čomu verí a o čo mu ide.

môžem sa na to všetko...akurát tak ne-nahnevať

Dnes ma Oskar zase raz zrazil z mojich dospeláckych kolien. Počúvali sme úplne naj hudbu, inštrumentálnu. Oskar sa ma spýtal o čom tá "pesnička" je. Povedala som mu, že tá hudba hovorí o tom, ako sa raz jeden pán pozeral na západ slnka nad morom. Dotyčný pán sedel na plachetnici a keď sa zahľadel na tú krásu, povedal si, že také niečo mohol vymyslieť len Boh, ktorý nemôže byť zlý.

Oskar sa ma po chvíľke spýtal, prečo si ten "ujo" myslel, že je Pán Boh zlý. Tak som teda pokračovala v príbehu. Ten pán, totiž prišiel vo vojne o nohy a veľmi sa hneval na Boha, že dovolil, aby takto žil ďalej. Ale keď videl tú neuveriteľnú krásu, nemohol sa na ňu pozerať s nenávisťou, zrazu si uvedomil, že Boh nebol tým, kto mu ublížil. Oskar si to celé predstavoval, a zrazu sa rozplakal. Bol strašne smutný z toho, že sa hneváme.

často sa hnevám. mám podľa seba na "to" právo. Veď som unavená, je toho veľa, máme malý byt, a ľudia v autobuse sú občas nepríjemní. Mám veľmi pestrý repertoár "na svoje hnevanie". Často by som vedela zmeniť celý môj okolitý svet. Nakopnúť "ich", tam kde sa pichajú štipľavé injekcie.

Ale Oskar má pravdu. Hnev občas vo mne zabije všetko pekné. Všetko na čom naozaj záleží. Moje deti ma vidia hnevať sa oveľa častejšie, ako sa smiať. A suseda odvedľa nemusí pozerať ani ukričané telenovely...má predsa ukričanú mňa.

Cítim sa veľmi často tak, že si nezaslúžim mať pokoj s Bohom. Môj 5ročný syn mi dnes prehovoril do mojej nahnevanej duše..Chcelo sa mi plakať. Chcelo sa mi veľmi plakať, pretože aj ja chcem, tak ako ten pán v príbehu, vidieť a znova nájsť pokoj. Tak som to Bohu, ktorý naozaj dáva pokoj, povedala. A určite to urobím znova a znova.

Teraz, keď toto píšem je more pokojné a slnko krásne zapadá. Hovorím si, že také niečo mohol vymyslieť Boh, ktorý ma má rád.

čo je to urobiť krok navyše...

fotka hovorí za všetko. Je ťažké potlačiť sám seba a urobiť to, čo vlastne chceme, aby urobili tí druhí. Tí druhí sú v mojom prípade moje deti, môj muž, a vlastne všetci okolo mňa.

Je pre mňa oveľa ľahšie podať ruku bezdomovcovi, ako ju niekedy podať môjmu synovi, ktorý ma dostal do stavu rodičovskej nepríčetnosti. Je pre mňa oveľa ľahšie porozprávať sa s cudzím chlapcom na ihrisku, ktorý nevie po slovensky a preto je nadšený, že mu konečne niekto rozumie. Mohla by som tu menovať strááááášne dlhý zoznam mojich krokov naviac, ktoré poskytujem širokému, aj ďalekému okoliu, ale je sú to naozaj kroky naviac?

Doma je doma, sa hovorí a je to svätá pravda. Doma človek stráca svoju "peknú" tvár. Doma nás vidia "len" naše deti, náš muž, pes, mačka... Doma sa z nás stávajú plniči prianí našich detí. Chceme si vypiť kávu? Ok, ale najprv sa aspoň 20krát postavíme zo stoličky, káva nám vychladne, vyriešime minimálne 4vražedné súrodenecké útoky, potom na kávu zabudneme, lebo podpisujeme žiacke knižky, splnomocnenia, striháme z papiera robota, prebalíme dieťa, a začneme stavať garáž z lega. Káva je v ťahu. Potom nakričíme na svoje deti, že veď "ani tú kávu, som si nemohla vypiť..", deti na nás pozerajú a nechápu o čo ide. Veď sme sa predsa tak perfektne zahrali, mama nám doniesla všetko, o čo sme ju poprosili...v čom je teda problém.

Áno, doma sa robia kroky naviac často so zaťatými zubami. Mám veľa známych, ktorí sú úžasní kolegovia, riaditelia, vedia pomôcť ľuďom postihnutých prírodnými katastrofami, a sú za to patrične ohodnotení. Je však málo tých, ktorí robia kroky navyše tam, kde ich nikto nefotí, kde sa svet točí stále dokola, a zdá sa, že všetko robíme úplne nadarmo.

Tak si hovorím, je to ťažké, ale stojí to za to. Toto sú kroky naviac. Dnes budem s mojimi deťmi, budem robiť kroky naviac, a chcem sa pri tom usmievať, chcem si to vychutnať, je to ťažké, ale stojí to za to.

iné je dobré?

Občas sa zobúdzam do tzv. preddepresívneho dňa, keď ku mne Oskar príde veľmi skoro ráno a položí mi otázku: Mohli by sme dnes robiť niečo "iné"? To znamená, že celý deň sa bude niesť v znamení, "ale ja som chcel na raňajky niečo iné, poďme tie koľajnice postaviť nejako ináč....atď.

Takéto dni bývajú najdlhšie. Človek má pocit, že slnko vtedy vychádza o tretej ráno a zapadá o polnoci.

Obyčajne tento Oskarov "iný" deň preruším mojim expresívnym výchovným prostriedkom a tým je môj "štipľavý krik...", a je po Inom...

Hovorím si, aké by to bolo krásne takto vyliečiť aj samú seba, keď chcem niečo "iné", keď mi nestačí moja preplnená skriňa, mám chuť na raňajky v anglickom štýle a mám pocit, že ja som ten ukrivdenec a teda si zaslúžim vyliečiť svoje tiky nákupom na ktorý nemám a dalo by sa pokračovať ďalšími vecami, čo by mi určite povzdvihli moje ukrivdené ja..

Keďže veľmi rada pozorujem ľudí okolo seba, niekedy sa nestačím diviť, ako si ľudia liečia svoj nedostatok niečoho "iného". Dnes sú ľudia ochotní ísť do neuveriteľných dlhov, kvôli autu, bytu, značkám. Minule mi Matúš povedal, ako by sme mohli vyriešiť hladomor, veď je to také jednoduché- každý na slovensku by dal 5eur a kúpime jedlo a je to.

Musela som ho sklamať, že je to síce super nápad, ale peniaze sú, len my ľudia sme "iní", tak ako aj tu na Slovensku túžime po nereálnych veciach, aj v Afrike sú ľudia takí istí. Nie sme vďační za to čo máme, pociťujeme vnútorný hlad, ktorý si sami hecujeme, nevidíme za naše vlastné túžby.

A tak namiesto toho, aby sa jedlo dostalo k hladným, posúvame ho sýtym, ktorí nevidia viac, ako seba. Pretože všetci hľadáme niečo "iné", čo nám pomôže zabudnúť na to, čo najviac potrebujeme. takže je iné dobré? končím, ako vo francúzskom filme...

paint it black

práve som dočítala knižku s takýmto názvom. Odvážna kniha, otvára veľa dverí na rozmýšľanie. Zaujímavé je to, že mi pomohla. Je to viac menej depresívna kniha, založená na smútku zo straty milovaného človeka.

Bola tam jedna veta, "láska nestačí", nestačí na to, aby sme vedeli zachrániť jeden druhého, aby sme vedeli utiecť od toho čo nám stálo a stojí v ceste, vždy sa nám to vráti.

A aj keď táto kniha má veľmi ďaleko od kresťanskej literatúry, práve preto ma zasiahla táto veta viac, ako kedy predtým. Veľa ľudí okolo mňa sa vrhne do náručia človeku o ktorom si myslí, že ich zachráni od všetkého "zlého"...ale opak je pravdou.

Boh. Dokonca aj v tejto knihe, ľudské zúfalstvo volá na Boha. Neistota neviditeľného Boha, je tou najväčšou istotou. Voláme na Neho, možno ani nečakáme, že nám odpovie, ale čo ak predsa. Poprieme Ho? Otrasieme sa a budeme sa tváriť, že to predsa nemôže byť pravda? Hovorím hlavne o "mojich" ľuďoch, ktorým odpovedal, ale zúfalstvo toho, čo žijú im zakrýva tvár.

Občas sa mi chce kričať a zatriasť ľuďmi, ako s krajinkou v sklenenej nádobke s vodou a snehom. Ale ja nemôžem urobiť nič. Môžem sa modliť k neviditeľnému Bohu, ktorý bol raz viditeľný aj pre nich, ale zrazu sme sa stali cudzincami v spoločnej krajine.

Oskarové modlitby..

Včera večer som "znova" vyhrala nad Peťom, a bolo mi dovolené dať Oskara spať. Píšem to s najväčším nádychom sarkazmu, aký sa dá mať, lebo tento súboj skoro vždy vyhrám ja...

No, ale včera ma Oskar zase dostal. Už dávno sme sa spolu nepomodlili pred spaním, lebo sa mu do toho nejako nechcelo a teraz asi nahnevám všetkých priaznivcov anjeličkov, mojich strážničkov...a iných sladkých detských modlitbičiek, ale z duše sa mi protiví rapotanie detských modlitbičiek a ešte viac nútenie detí, aby sa pomodlili. Včera sa ma Oskar zrazu spýtal, "mami, a Pán Boh je prečo rád, keď sa k nemu modlíme?"

Tak som mu povedala, že nás rád počúva, že je rád, keď si na neho spomenieme a poďakujeme mu za tie všetky veci, ktoré sme mohli cez deň zažiť...atď..

Potom sa Oskar chcel pomodliť sám od seba. Nepamätám si úplne presne jeho modlitbu, ale znelo to asi takto:

Pane Bože, ďakujem ti aby sme mohli byť dnes na ihrisku, aby sme sa tam mohli hrať a naháňať, aby si nám dal také pekné slniečko. Ďakujem ti, aby sa všetci, ktorí sa chcú pomodliť, pomodlili k tebe. Amen


to Oskarove "aby", je úplne najlepšie. Milujem detské rozhovory s Bohom. A som si istá, že aj ON. Raz sa Oskar pomodlil za to, aby vo vesmíre, nebola taká hrozná zima, aby sme tam mohli ísť s raketou na výlet.

Veď kto iný mu môže s takouto vecou pomôcť....

takže odložme rapkáče, naučené a predpísané, ľuďmi vytvorené veršíky a skúsme to Bohu povedať, tak ako to len my sami vieme. oslobodzuje to a často prídeme na to, že ani toľko nemusíme rozprávať, lebo niekedy stačí počúvať...

návrh pre tých, čo si čítaju môj blog

mám nápad. to sa cení, že?

mám normálne veľa nápadov, ale väčšinou ich nedotiahnem do konca. Potrebovala by som vašu pomoc. chcela by som z niektorých mojich blogových príspevkov a tiež z oskarových výrokov urobiť takú mini knižôčku, a keby sa stal zázrak aj ju dostať na verejnosť. ak si myslíte, že je to dobrý nápad, nechajte mi odkaz na mojom blogu, alebo na fb.

možno ešte nie je správny čas, ale mám v hlave veľa príbehov, krátkych pozorovaní môjho sveta, len by ma inšpirovalo a nakoplo, keby som vedela, či si to myslia viacerí...ovvkej. fenks a peknú nedeľu ešte. máme za sebou víkend teplotnej zmeny, hurikán v usa a čo ja viem čo ešte, takže RELAX!!!

nikdy by som nepovedala, že....

A je to tu. Nikdy by som nepovedala, že naozajstná vnútorná krása je krásna. Áno, hovorí sa to...stále sa to niekde hovorí. Väčšina ľudí sa aj tvári, že veď vnútorná krása, to je to najdôležitejšie a najkrajšie na človeku. Úprimne? Nemyslela som si dodnes, že je to naozaj to najkrajšie na človeku, teda nemyslela na plných 100percent. Prišla som na to dnes na kúpalisku. Najlepšie miesto na takéto zistenie. Bolo tam neskutočné množstvo kultov krásy, neskutočné množstvo babeniek, ktorým zrazu zmizol vrchný diel plaviek...Priam z nich sršalo: POZRITE SA NA MŇA? SOM KRÁSNA!!!!!! A čo ďalej? no veď to, že nič. vôbec nič. Potom som sa, ako to mám vo zvyku, dala do reči s tetou, ktorá sa stará o ihrisko, som jej poďakovala, že ako tam je čisto a teta sa potešila a pokecali sme. Teta obyčajná, petržálska teta.

Pomohla mi, ale uvedomiť si viac, ako kedy predtým, že ma zaujala nie na sekundu, ale na celých 15minút. Stará sa o ihrisko, dáva pozor na deti, na ktoré nemusí dávať pozor, zoznámila sa s Oskarom, ktorý sa jej predstavil, a ona ho za to pochválila. "tety", bez vrchného dielu sú síce krásne opálené, a možno sa nám ostatným so všetkými dielmi zdajú magnetickejšie pre mužské oko, ale aký nudný je život so ženou, ktorá sa najradšej rozpráva o tom ako bola dobre opálená pred rokom a ako to tento rok nestihla dohnať..., pomoc.

A predsa sme my ľudia nenormálni.

Celý svet nám padá pred očami kvôli vonkajšej kráse. Koľko ľudí z mojho sveta odíde od rodiny, kvôli tomu, že nejaká "teta" použije všetko čo sa dá, aby ukázala svetu, že aha, mňa si nakoniec vybral a to aj napriek tomu, že mal rodinu.

Asi si nepomôžem a svet zostane svetom, ale teta z ihriska, ktorej meno nepoznám, ďakujem Vám, za to, že sme pokecali a ani neviete, ako ste mi dnes otvorili oči.

voňavé leto a ešte krajšia jar

Takýto názov som sem dala, ani neviem prečo. Samozrejme, že tuším a hneď to aj vysvetlím. Dnes som čítala niečo z čoho mám dosť veľký strach. Zabilo to vo mne za sekundu všetky moje idealistické pocity a chcenia. Naozaj žijeme vo svete, ktorý je zlý.
On odhaľuje hlbočiny temnoty a temravy zas mení na svetlo.

Krása. toto som našla v Biblii. Rozmýšľala som nad tým, či si človek, ktorý sa nazýva skinheadom, rasistom, niekedy čítal Bibliu, len tak z historického záujmu, podporiť svoju inteligenciu. Čo by asi na tento verš povedal. Veď všetko, o čom hovorí rasizmus, je temno. Je to, ako izba v ktorej je vždy tma. A smiešne je, že práve "naši" slovenskí skíííni sa boja tmy, čiernej farby, ale sami ju nosia v sebe. Nepoznám temnejších ľudí, ako sú oni.

Privádza ma to späť k môjmu nadpisu. Rozmýšľam nad tým, či "im" nechýba voňavé leto a krásna jar, to všetko na čo sa pozerali, keď boli malými deťmi, na čo sa celý školský rok tešili. Vymenili to za ohavné stretávky pri krutých slovách ich pesničiek, za čierne nohavice a veľké hrubé topánky, za obleky a honosné tváre vysoko postavených rasistov. Temno v duši, v tvári hnev a smútok. Je to naozaj smutné stratiť sám seba v temnote.

to je odo mňa všetko k tejto téme.

london calling

london, used to be my favorite place in the world. because of people, culture, chips, music, clubs and parks. i still love london, a uz pisem po slovensky.

čo sa to deje? myslíme si stále, že sme na slovensku a nás sa to netýka???ha ha ha. veľký omyl stará mama. týka sa nás to a strašne. naše deti majú vzory a tie sedia za počítačom, mastia hry, kupujú si dotykofffky a starajú sa o čo najväčšie kontá v banke.

kam sme sa podeli, s našimi snami, byť čo najlepšími rodičmi, ktorí si budú so svojimi deckami rozumieť, hrať hry, stavať stany na lúke pred panelákom, prejsť hory doly, aby naše deti videli to čo sme kedysi aj my prežili...

je mi do plaču zo seba aj z druhých. na koho sa majú mladí ľudia pozerať, na haberu?na beyonce?, skorumpovaných riaditeľov škôl, ktorým ide len o prestíž školy a deti sú na spodnej čiare v ich rebríčku hodnôt???

je to obraz nás. to čo sa deje sme my. tak prestaňme ukazovať prstom. začnime stavať stany, začnime sa rozprávať s deckami, začnime ich počúvať, aj keď občas používajú viac nadávok, ako prídavných mien...zobuďme sa. ešte sa dá niečo zmeniť. hovorím aj sebe, predovšetkým.

prší, prší len sa to všetko leje

hovorím si, že či sa vôbec oplatí niečo písať, keď sú aj tak všetci na fejsbuku, ale nedá mi to. mám na mysli veľa nepríjemných slov, ale nepatrí sa ich sem dávať. škoda. vystihlo by to moju náladu.

no zhrniem radšej aktuálne počasie. prší zasa, bolí ma hlava a jediná výhoda tohto celého je v tom, že sa nedá ísť na ihrisko, takže nemám výčitky svedomia, že tu vysedávam pri počítači, kým mia spí.

život sa točí dokola, a ja mám chuť tu napísať naozaj to, čo ma kúše, ale zatiaľ nemám odvahu. tak idem radšej dopiť kávu, upratať byt, začnem sa tváriť ako slušná riť...to sa mi rýmovalo...takže pardón. ok. zatial

a ďalšia nedeľa je za nami.

Nedele sú zvláštne dni. Veď je to aj v Biblii, ale u nás doma je nedeľa ten najukričanejší deň v týždni. Vážne. Oskar skoro na sto percent vstáva v nedeľu ešte skôr, ako po iné dni. To znamená napätie v mojom krčnom sektore, už od 5tej ráno, aby Oskar nezobudil Miu.

Skoro vždy sa mu ju podarí zobudiť. Nasleduje naša rodičovská prednáška o tom, že prečo, ale fakt prečo musí Oskar vstávať tak skoro ráno, na čo Oskar odpovedá so svojim vypestovaným kľudom ignoranta, že už sa ma to nepýtajte, šak je deň.

Tak, pokračujeme ďalej v našom nedeľnom dni. Je teda krátko po 5tej a naše dve najmilšie a najmenšie deti sú v plnej energetickej výzbroji a my sa len skormútene lúčime s poslednými zvyškami nádeje na spánok.

Nasledujú raňajky. To je kapitola sama o sebe aj po iné dni, ale v nedeľu sa Peťo snaží, urobiť dojem a tak neúnavne pretre oči a hor sa krájať slaninku, variť vajíčka a kávu. Akože english breakfast style.

Sadáme si postupne k stolu. Doslova postupne. Prvý je Oskar. Už dopredu kričí, že dostal málo slaniny. Na to my kričíme naspäť, že nech nie je lakomý, sme tu predsa aj my ostatní. Mia plače, lebo je unavená, lebo ju Oskar zobudil o piatej. Peťo kričí na mňa, pretože som už v inej miestnosti, či si dám kávu. Ja kričím ááááno. Pijeme teda kávu každý v inej miestnosti. Tú moju dopijem asi tak o 10hodín neskôr. Inak nemám rada studenú kávu.

Oskar kričí, že by si ešte dal slaninu, a že by rád išiel do "zhromka" (kostola), autobusom, električkou a trolejbusom.

Ja na to odpovedám smerom k najbližšiemu kusu nábytku, že "Prečo, prečoooo???", čo som komu urobila, že musím vstávať o piatej, to nehovorím o tom, že som v noci bola minimálne 3x pri Mii..., nemôžem si dopiť kávu a nedokážem dokončiť ani jednu jedinú vec.

Oskar sa na mňa kukne, zodvihne obočie a hovorí: "no, čo mamina, blbé ráno?", na to sa nedá už nič povedať.

Ideme ďalej. Je niečo po 7 a ja som dovarila ryžu, kura a chystám sa do kúpeľne. Chaoticky pobehujem po dvojizbovom byte a mám pocit, že bývam na hrade, lebo cesta do kúpeľne mi trvá asi tak hodinu. Neuroticky podávam uplakanú Miu Peťovi s láskyplným výrazom na tvári, ktorá ešte nemá na sebe makeup....

Dôrazne vykročím ku kúpeľni, a v duchu si hovorím, že ma už nič nezastaví. Táááák. Sprcha, zuby, vlasy, makeup, tá druhá polovica je vo väčšine prípadov s Miou na rukách. Mia si strčila prsty do mojej maskary. Kričím, že sa zbláznim, lebo Mia vyzerá, ako hráč amerického futbalu s čiernymi čiarami na tvári.

Okolo mňa sa v spomalenom zábere mihne postava Matúša, ktorý práve vstal. Matúš sa pomaličky dostáva k raňajkám, Oskar na neho kričí, že má viac slaniny, ako on a ja si spievam vymyslenú pesničku o nedeli. Začnem sa smiať, lebo som už namaľovaná, a tak od úľavy, že sa ma ľudia na ulici nezľaknú, sa začnem tešiť zo života.

Je osem. Peťo by sa rád osprchoval. Pýta sa to tak, akoby to bol nadštandard v hoteli. Ufff, vidím na jeho tvári úľavu, lebo som mu to schválila. Púšťam ho do kúpeľne, začínam pociťovať obavu z toho, že aj keď sme vstali o piatej, nestihneme prísť do zhromka, zhromaždenia, kostola, akokoľvek si to nazvete, načas.

Matúš po 25 upozorneniach a minimálne 5zvýšených hlasoch od jeho milujúcej matky, sa konečne chystá obliecť. Oskar plače. Nechce si obliecť veci, lebo on sa sám oblieka iba v škôlke, doma má predsa rodičov. Začínam počítať do päť. Zabralo. Oskar sa oblieka.

Domácnosť stíchla. Mia zaspala. Je to dobré, alebo zlé, pýtam sa sama seba. Viem totiž, že v zhromku už spať nebude. Nevadí, hlavne, že si ešte stihnem pár krát prezliecť to čo mám na sebe, lebo podľa mojich poznatkov, vyzerám jak "šlahnutá".

Dobre, je niečo po pol desiatej a my sadáme do auta. Nebudem opisovať odchod z nášho bytu, to teda naozaj nie...

Hovorím si sama pre seba, že o takých 5 rokov, bude doma "asi" pohoda, a zároveň sa pýtam sama seba, či toto má nejaký zmysel, ale neisto mi niečo vraví, že áno.

Tak, Oskar nám zakýval a odišiel si "niečo vyrábať" do besiedky. Mia plače, lebo jej niečo vadí, my sa blížime ku kostolu. Nič také zvláštne sa tam nestane, naozaj? Ale stane. Moji kostolní kamoshi, moja tzv. rodina, sa usmieva na Miu, aká je "zlatá, krásna...", Matúš odchádza so svojimi kostolnými kamoshmi čo najďalej od rodičov, a ja sa teším, že môžem patriť k týmto ľuďom, ktorí na nás myslia, a sú občas viac, ako rodina.

o co ide, naozaj?

tak o co teda ide? Niekedy o nic, inokedy o vsetko. Tie chvile, ked ide o vsetko, su podla mna, to najlepsie v zivote.
Tento tyzden mi tak trochu ide o vsetko. Mia zacala pondelok s neuveritelne vysokou horuckou a pokracovala az do vcera. Boli to 3dni zrazania teploty aspon na 38stupnov. Matus na druhej strane zapasi s ludskou hlupostou. Malokedy sa od neho nieco dozviem,ale vcera mi povedal, ze jeden pan, ktory bol vonku so svojou malou dcerkou, na neho ukazal prstom, a povedal: "skus raz prist domov s takymto a zastrelim ta.."
Nemyslim si, ze sa toto da ospravedlnit tym,ze to "len tak" povedal! Zial Matus sa musi s takymito nazormi vyrovnat a verit si! Ked mi znova pojde "o vsetko", chcem sa zamysliet nad ciganmi (nemam rada vyraz rom),myslim,ze v nasej krajine, plnej predsudkov, to nemaju lahke a kaslime teraz na to delenie na cistych, a slusnych a tych spinavych a nevychovanych..aj o toto mi tento tyzden islo..hecnut sa a pozriet na veci z inej strany.

fuj, fuj, fuj...toto si dnes hovorím už od rána, keď sa pozriem na seba do zrkadla. pomóóóc. Citové nepokoje tohto typu zažívajú "baby", keď majú "dostať", vtedy mi väčšinou pomohla návšteva obchodného veľkodomu aupark, urýchlený nákup niečoho na čo nemám peniaze, dobrý pocit, následne pocit veľkej výčitky, že som nemala minút peniaze, ktoré nemám, ale koniec koncov stálo to za to. A takto sa mi v mojej skrini hromadia neuveriteľné kusy oblečenia, ktoré si vyžiadali moje "nálady".

Dnes som si svoj nepríjemný pocit zo zrkadla nešla liečiť do Auparku. Dala som si svoj roztrhaný pyžamový najrozgabanejší kus zo svojej skrine, a cítim sa tak podobne rozgabane. Šlahla som si koláče zo včerajšej svadby, pokrútila hlavou nad myself a idem zakopnúť tento deň.dobrú noc

perla od Juliany

Minule sme sa bavili s Julianou o všeličom možnom, a medzi iným aj o tom, čo by chcela, čo jej chýba ku šťastiu... Juliana robila drahoty, lebo "že vraj" sa hanbí, tak som jej chcela pomôcť a povedala som, že rodičia? (Juliana je z d.domova) A Juliana na to: Nééééé, ja by som chcela dotykovku, a foťák a poriadny počítač. Ja aj moja mama sme sa začali strašne rehotať. Krása čo? nech žije materializmus..Deti z domova sú toho pekným dôkazom.

new byvanie - dočasné..

tak sme úspešne v dúbravke. sťahovanie bolo z môjho vzdialeného pohľadu celkom zaujímavé. ja som sa ho "žiaľ" nemohla zúčastniť, lebo som sa zatiaľ zabávala s mojimi 3 deťmi. ale už sme tu, a normálne sa nám tu už aj zapáčieva...to je taký vymyslený výraz, ktorý sa sem úplne dobre hodí.

Oskar mal trochu problém s tým, že veď my tu nikoho nepoznáme, a ževraj sa preto bude hanbiť, keď stretneme niekoho vo výťahu..Oskar, ten sa podľa mňa ani nevie hanbiť.
Čo je fakt iné, je vzdialenosť od Dúbravky, do Petržalky. A keďže máme školu aj škôlku v petržke, je to ako cestovateľský krúžok. Táto zábafffka ma, teda celkom určite donúti, urobiť si konečne vodičák. Vodičák, pre niekoho samozrejmosť, no pre mňa mega stres a straaaaaaaaaaaach.

Takže, prvý deň za nami, Saratov, pred nami, a uvidíme, ako tento náš príbeh bude pokračovať ďalej. Peťo ide zajtra do Holandska, takže, električka to istí..

nový názov môjho blogu..

matusho to istí. že problém??? neee, žiadny. zmenila som si názov svojho blogu. nebudem sa tu rozpisovať o niečom, čo nestojí za reč. ok. jedeme dál, co stalo, se stalo. kto to povedal, neviem, ale používam to dosť často.

sťahovanie národov

tak je to oficiálne. opúšťam petržalku. veľa ľudí, má na petržalku svoj názor, ale pre mňa je petržalka moje detstvo, moje šibnuté roky, moji kamoši a ľudia, ktorí k nej patria. tu sú niektorí z nich: ujo zmrzlinár, teta čo predáva na trhu a oskar ju každé ráno zdraví, samoška - naše potraviny, kde oskar rád nakupuje, lesík, ktorý milujem, krásne ihrisko s loďou a veľa iných vecí. Nevadí, hovorím si, veď sa dúfam, blížia lepšie časy, ale bude mi to tu chýbať. Zatiaľ sa presídlime do Dúbravky, ktorú absolutne nepoznám, a zatiaľ ma nejako neoslovila..no šak sa dúfam oslovíme. Tí, čo si čítate môj blog, prosím myslite na nás, lebo budeme určite aspoň pol roka bývať v dvojizbovom byte. Bude to zaujímavé, ale pevne verím, že nás má Šéf pod kontrolou. tak teda this is my news

tak táto fotka má svoj príbeh. V kabínke na trajekte nesmú byť zvieratá. To sme vedeli, ale puto pána so svojimi kamarátmi, je často krát silnejšie, ako príkazy a zákazy. Tak sme teda neviem ako prepašovali týchto dvoch krásavcov do našej izbice. Keď sme sa okolo polnoci vracali s unavenými deťmi naspäť do kabínky, psy boli vo vnútri. Roberto, hlava rodiny vložil kartičku do dverí a tie sa hneď otvorili, a v tom momente na neho vyskočili jeho dvaja parťáci a veľmi radostne ho vyoblizovali. To by bolo ok, keby hneď za nami nešiel kápo, ktorý pracoval na lodi...Roberto sa aj s dvoma vášnivcami vrhol do kabíny, a my sme sa išli pocikať od smiechu. Vzápäťí nám Roberto stihol ešte povedať, aby sme sa nesmiali, ževraj je to podozrivé. Ja som sa válala po zemi od smiechu. Deti sa smiali a nevedeli na čom, a ujo pracovník sa na nás pozeral jak na trafených...
Podstatné je, že pokuta sa nekonala, ale zážitok je parádny. Aspoň podľa mňa