večer v meste

Character is like a tree and reputation like its shadow. The shadow is what we think of it; the tree is the real thing. (Abraham Lincoln)

(charakter človeka je ako strom a reputácia je niečo, ako jeho tieň. Tieň je to čo si o sebe myslíme a strom je skutočnosť).

išla som minule autobusom domov, a vonku bol naozaj krásny večer. Všade svietili svetlá, tak ako to len večerný život v meste dokáže zariadiť. Bola som teda pri okne, a pozerala som sa na autá, ako poslušne idú za sebou v rade. V každom z nich sa odohrával nejaký "večerný príbeh". A mňa tento obraz pohol k tomu, že som si spomenula na úvodný citát.

Videla som to čo sa dalo pozorovať cez okno autobusu, ale nič viac. Bol to príjemný pocit, lebo autá si išli poslušne v rade, domov, do teska, na pumpu, možno na rande, večeru....

Nevidela som do ľudí, ktorí v nich sedeli, nevidela som ich starosti, ich nálady, túžby...

Také je mesto, veľa svetiel, veľa zvukov, veľa ľudí, ktorí niekam idú. Miešame sa s nimi celý deň, bez toho, aby sme jeden o druhom vedeli viac.

Mesto je ako tieň. Plné ľudí, ktorí vedia čo sa patrí, plné takých čo to nevedia...plné zvukov, ktoré sa snažíme ignorovať, plné pohybu a plné domov.

Možno sme sami pre seba len tieňom, chceme sa stratiť v hluku a pohybe. Vidíme život len cez okno auta.., a bojíme sa toho, čo je naozaj. A tak presedíme život v tieni stromu, a nikdy nezažijeme pohľad z hora. Možno ten pohľad nie je to čo chceme vidieť, ale predsa by stálo za to, to aspoň skúsiť...

Ked aj sam Boh mlci

Minule som cakala na semaforoch s miou a vsimla som si zenu, ktora zapasila so svojim asi 5rocnym synom. Ona chcela prebehnut cez cestu, on sa bal, ale nakoniec ho donutila ist. Maly chlapcek ju s normalnym, pokojnym hlasom nazval naozaj strasne vulgarnym slovom. Jeho mama na to nereagovala, isla dalej, aj ked ho na sto percent pocula.

Zostala som stat, ako obarena. Bolo mi tej zeny uprimne luto. Bolo mi luto jej syna, ktory ju takto nazval. Bolo mi jasne, ze ju takto nazyvaju muzi v jej zivote, ze je nou pohrdane nad unosnu moznu mieru. A ako som tam stala, chcela som zazrak. Chcela som preniest tuto zenu aj s jej synom prec od toho strasneho zivota, ktori maju. Prec od starosti, prec od ludi, ktori nimi pohrdaju a pravdepodobne pohrdat budu. Ale nestalo sa nic. Co ako bysom chcela, nevedela som tahat Boha za ruku, lebo som sa sama citila nehodna zazraku.

Boze, ak si toto citas, prosim nenechaj tuto zenu zit v tomto svinstve. Dovol jej aj jej synovi spoznat lepsie dni. Nech ju vedomie toho, ze nieco v Tvojich ociach znamena, povedie k zazraku, da je moznost snivat o veciach na ktore by sa neodvazila pomysliet. Prosim. Ked bude mlcat aj sam Boh, kto prehovori k ludom na upnom dne, niekde v smradlavej ubytovni, niekde kde sa tazko deju zazraky?

vždy je z čoho vyberať...

láska, alebo nenávisť,
život, alebo smrť.
niečo na čom záleží, alebo moje ja.
deti, alebo pohodlie,
všetko sa dá, všetko čo len chceme, ale je na nás, aké svetlo budeme nosiť v očiach, ako na nás budú pozerať naše deti, ako veľmi budeme verní tomu, čo sme raz odsúdili.
ako veľmi chceme klesnúť, a či budeme vedieť znova vstať.
všetko sa dá a všetko je možné, ale....

občas je dobré plakať, ale niekedy je uz na slzy neskoro...postavme snehuliaka, buďme vďační za to čo máme, lebo aj to je voľba..
vážiť si to čo máme niekedy vieme až keď to nemáme..takí sme žiaľ, taká som žiaľ aj ja.

najväčším diablom som sama sebe....

povedala to dosť výstižne, ale možno žila v krutom klamstve? Áno, je pravda, že si často sami sebe vyrábame situácie, z ktorých sa nám len veľmi ťažko dá dostať, bez straty niečoho, niekoho... Diabol je asi najšikovnejším zvodcom, priateľom v dobrom aj v zlom, v šťastí i v nešťastí.Často si hovorím, že teraz mi nič nechýba, teraz som šťastná, teraz to bude "dobré", ale je to presne naopak.

Diabol si žiaľ vyberá silných, ktorí sú práve slabí, pretože sa tešia zo svojho šťastia, a tak nenápadne to príde...

Krásna Whitney, s hlasom z neba, všetko mohlo byť také rozprávkovo dokonalé, ale diabol si vyberá práve "dokonalých"...

život je ako nákup na trhu, všade ponúkajú skoro to isté, ale kvôli niečomu sa zastavíme práve tu a kúpime si "hrozno" práve tam, a možno v inom stánku by bolo lepšie, ale my sme sa rozhodli...a tak si možno neskôr búchame hlavu o stenu, prečo práve toto "hrozno", ale už je to.

V Biblii je pravda dosť jednoznačná, ale čo ma teší je, že väčšina ľudí v nej tiež nakupovala na trhu "hrozno", tam kde nebolo až také dobré, tiež to často neskôr ľutovali. Dôležité je, ich zistenie, že sa dá ísť aj do iného stánku, a počkať si na to najlepšie z najlepšieho.

prajem si zo srdca, nech veta, ktorú raz povedala Whitney, nie je pravdivá, pretože ak nás o jej pravdivosti diabol presvedčí, je to začiatok konca. prajem nám všetkým príjemný nákup na trhu....

......

hore, dole
dole, hore
niečo sa so mnou deje
mesto zaspáva, ja nemôžem.

Ty miluješ celú mňa,
nemôžem a nerozumiem.
nepýtaš sa, len mi povieš:

všetko je odpustené, je nový deň!
môžeš ísť ďalej, a žiť po novom.

príbeh bez konca, ale ty vieš...
vieš a poznáš cestu, a aj ten môj príbeh.

o tebe viem-e skoro všetko,
a predsa veriť, že si, sa nám zdá byť prázdnym gestom...
možno, že si sa pribil na kríž práve preto...

a koniec nech si doplní každý sám.......................

Povianocna neupravena nalada

Budem pisat smskovou recou, bez dlznov a makcenov....pisem totiz na ipad-e, mudry, ale nema sk klavesnicu.

Zivot je uz raz taky...casto sa tato veta povie, susedia si ju hovoria vo vytahoch, znami a rodina na cintorinoch, a dost ju pocujeme aj na chodbach nemocnic.
Ano zivot je uz raz taky. Obcas poriadne neprijemny, az ma clovek pocit, ze ich zije naraz niekolko. Obcas normalny, taky akurat, nesviatkovy, sedy ako chodnik v dubravke, ale nevtieravy a co je hlavne, nenutiaci k nicomu zavaznemu. Aby som nebola uplna pesimistka, tak je ten zivot aj krasny. Ked sa mi narodili deti, vybozkavala by som svet, ked sa mi nieco naozaj prekvapivo podarilo, objimala by som aj soferov 83.

Dnes som sa presla s mojou najmladsou Miou a najstarsim Matusom a videla som asi najviac opitych ludi za cely rok. Vianoce vedia narobit sarapatu. Dnes som nikoho z tychto ludi nesudila, neriesila, len som im tak trochu rozumela. Je velmi tazke prijat sam seba, a nie to este aj dar zo samych nebies. Lebo zivot je uz raz taky, a my s nim. Naco by sme dali priestor Bohu, ktory urobil ovela viac, akoby sme od Neho ocakavali, isiel za hranice nasich hranic. Sama mam tieto vianoce problem prijat to, co viem, ze ma zachrani pred tym co ma zvnutra zoziera, je to skarede a pomaly neviem na tom celom najst nic pozitivne, ale...

Tak si dnes vecer, ked tu tak sedim, hovorim, ze ci je ten zivot naozaj uz raz taky?? Dnes nechcem ist za tuto otazku, ale verim, ze dar zo sameho neba mi nedovoli zatvorit oci pred sebou samou. O tom su moje vianoce 2011.

Všade tam, kde nám je dobre

Som človek, ktorý si obľúbi miesta, mestá, krajiny a ešte čojaviemčo..., vďaka ľuďom, ktorých tam stretnem.
A tak sa stáva, že miesta, ktoré mi predtým neboli ani trochu sympatické, a obchádzala som ich širokým oblúkom, zrazu nadobudnú úplne iný rozmer.

Som vlastne šťastný človek, že sa v mojom živote objavujú ľudia, ktorí vytvárajú to, prečo sa mám chuť vrátiť späť, pokecať, zasmiať sa a hlavne si rozumieť.
Keďže sa chystáme stavať dom, a tento proces už trvá nejaký čas, a trvať ešte nejaký ten pátek aj bude, často sa obzerám po domoch.

Dnes som rozmýšľala nad tým, že pri ľuďoch, ktorí niečo v mojom živote znamenajú, si nevšímam aký majú dom, byt, auto. Je mi to jedno. Sú to ľudia, bez ktorých by bol život dosť šedý.

Úplne stačí ich "náhodou" stretnúť a moje kútiky sa nedajú dokopy ešte poriadne dlho. Som vážne vďačná, že vás mám. Nebudem tu menovať, ako na rozdávaní Oskarov, ale určite viete, koho myslím. Teším sa, keď niekoho z vás stretnem!!!!!

matúš a ja...

dnes má matusho 11rokov. Wow. Meno Matúš znamená Dar od Boha, v jeho prípade som toto meno musela dať, pretože bol v danej situácii to najlepšie, čo sa mi mohlo prihodiť. Matúš je od svojho počiatku úžasné dieťa. Počas mojich deviatich mesiacov krásnej rannej nevoľnosti, dostával Matusho poriadnu dávku koly a iných kofeinových nápojov, aby som zvládla cestu londýnskou dopravou do práce.

Veľmi múdre dieťa, ktoré mi nepridalo ani kilo naviac a tak, som bola po pôrode, ako "modelečka". V tomto smere mi "pomohol" aj po narodení a to tak, že skoro vôbec nespal.

Boli sme dvaja a mali sme okolo seba kopec ľudí, ktorým na nás záležalo. Matúš nikdy nemal pocit, žeby mu niečo chýbalo, čo sa týka ľudí, aj keď do svojich štyroch rokov, bol bez otca.

Nebrala som ho nikdy, ako prekážku, ako niečo čo mi prišlo do cesty. Práve naopak, Matúš ma nasmeroval presne tam, kam som sa predtým nevedela dostať a hlavne nechcela. Musela som spomaliť, zamyslieť sa nad tým, čo vlastne chcem v živote, akým smerom sa my dvaja budeme uberať.

Bez Boha nado mnou, by som strašne zlyhala, ako matka, slobodná matka (tento výraz nemám rada...). Počas troch rokov s Matúšom sa u nás v rodine stalo toľko zásadných zmien, že by to stačilo na jednu napínavú knihu. Som strašne vďačná Bohu, že mi dal tento dar. Kopal ma obrazne, občas aj doslovne do zadnej časti tela, keď sa mi nechcelo ísť ďalej.

Matúš nech si naďalej darom a obdarovaním pre všetkých nás a ďalších ľudí, ktorých stretneš na svojej určite zaujímavej ceste. Ďakujem ešte raz za to, že si. mama

music is my life...

úplná pravda. Neviem si predstaviť žiť vo svete, v ktorom by neexistovala hudba. Niekedy ma nejaká pesnička osloví až tak, že sa jej neviem "zbaviť" aj niekoľko týždňov. Áno v hudbe je veľká sila. Občas sa mi stane, že počujem nejakú skladbu a viem si úplne do detailu vybaviť situáciu, kedy som túto hudbu počúvala, dokonca aj vôňu a farby, ktoré boli vtedy okolo.

Hudba mi veľa krát pomohla, občas len tak sa naštartovať na deň, ale boli chvíle, keď mi pomohla vyjadriť samú seba, keď som mala v hlave zmätok, alebo som prežívala smútok, ktorý sa nedal opísať slovami. Môjmu dobrému známemu som minule povedala, že by som nevedela žiť svoj život s niekým, kto nemá vzťah k hudbe. A vážne. Som úplne šťastný človek, lebo môj muž má vyberaný vkus, čo sa týka hudby. Nepatrí k tzv. "čozahrárádiotosamipáči", ľuďom.

Teraz sa to v médiách hemží všeličím. Z niektorých skladieb cítim tlak komercie, a nutnosti niečo zložiť a vydať. Je jeden naozaj krásny príbeh v Biblii, ktorý je dôkazom toho, že hudba má veľkú silu. Kráľ Saul podľa Biblie trpel "zlým duchom", a tak poslal svojich služobníkov po Dávida, ktorý hral na harfe. Keď mu Dávid hral, Saulovi bolo lepšie. Naozaj verím, že budem ešte veľa krát počuť niečo, čo má hĺbku a silu. Tento môj článoček je taký dosť obyčajný, ale skúste si popritom, ako ho budete čítať pustiť niečo naozaj krásne a to už len bude sila.

mr. kompliment (raz to tu, už bolo, ale dala som to preč...,teraz sa mi to zdá byť znova ok.)

Mr kompliment.
Milý, vždy pozorný, nežný, sympatický...., áno to je on Mr. Kompliment. Na ňom vedia baby oči nechať aj celé doobedie. Nie je nám zaťažko mu doniesť čokoládku, marinované kurča, len tak, nech ochutná. Určite by sa tváril nadšene, aj keby mu nechutilo.
Mr. Kompliment, rozdáva úsmevy, objatia, občas aj bozky, ale hlavne, HLAVNE komplimenty.
My ženy sme na komplimentoch závislé. A nech sa teraz aj tie obrnené z najobrnejších netvária, že nie. Ja osobne milujem komplimenty. A čím viac rokov, tým si ich viac cením, počítam si ich na prstoch, dokonca boli časy, keď som si ich zapisovala do denníka. Potom som si v mysli preberala celú komplimentovskú situáciu..., mohli ste ma vidieť v autobuse, ako žiarim, ako keby mi Mr. Kompliment dal neviemčo.

Mr. Kompliment však nie je len o komplimentoch. Veď by sa zbláznil, keby celé dni, týždne až roky rozdával rastúcemu množstvu komplimentov chtivých žien, to čo chcú počuť. A potom to príde. Zrazu je ticho. Mr. Kompliment nemá zase až takú úžasnú fantáziu. Zrazu nám je strašne ľúto, že komplimenty od muža, ktorého sme si vzali, s ktorým chodíme, stratili čaro, lebo Mr. Kompliment nám ukradol našu radosť v očiach, naše milé slová, ktoré mali patriť úplne niekomu inému. Zrazu sa zbadáme, wow, ide z toho strach.
Koľko úžasných párov stroskotá kvôli Mr. Komplimentovi??? Zdá sa to smiešne, ale funguje to. Teraz je svet ilúzií v plnom rozkvete. Facebook, chaty – čítajte čety...., ok?, a iné tiché komunikácie, kde sa krásne naformulujeme, nastrojíme, sme úúúúúžasní. Realita je, ale zatiaľ na ňu nemáme čas, nechceme si ju pripustiť k telu, veď potom, neskôr. Život je párty, alebo parte?
God is a dj, life is a dancefloor....
Pricvaklo ma to jedného dňa k múru. Kto vlastne som? Ako rýchlo som sa stratila v komplimentoch. Zabudla na veci, na ktorých v budúcnosti bude záležať oveľa viac, ako na týchto veľmi dočasných myšlienkových darčekoch, od človeka, ktorý ani sám nevie kto je, čo je... rozdal sa a neviem, či sa vôbec pozbiera.

Dnes mám 33, hovorí sa Kristove roky, žijem podľa možností normálny život. Mr. Kompliment ma trápi už len minimálne, skôr sa teším krásnym veciam, ako sú fingované darčeky od môjho 5ročného Oskara, ktorý sa ma z mosta do prosta spýtal, či mi to už stačí, alebo či ešte potrebujem viac darčekov, a potom ma objal tak silno, že sme spadli na zem, dal mi veľmi mokrú pusu a povedal mi z najúprimnejšieho srdca, že ma ľúbi. Doma, na skrinke mám ešte jednu pripomienku niečoho veľmi krásneho, pohľadnica od môjho reálneho muža, ktorý ma verte mi, dobre pozná. Je na nej gýčová barbie, a nápis: Super dievča...
Verím, že svet sa dostane do reálnej fázy, keď sa stretneme reálne v parku, v meste pokecáme, potešíme sa z našich rodín, budeme si rozdávať domáce komplimenty, aj keď sú možno ťažšie vybojované, ale sú naše, a mr. Kompliment sa možno zmení na starého, dobrého známeho, ktorý kedysi vedel, čomu verí a o čo mu ide.

môžem sa na to všetko...akurát tak ne-nahnevať

Dnes ma Oskar zase raz zrazil z mojich dospeláckych kolien. Počúvali sme úplne naj hudbu, inštrumentálnu. Oskar sa ma spýtal o čom tá "pesnička" je. Povedala som mu, že tá hudba hovorí o tom, ako sa raz jeden pán pozeral na západ slnka nad morom. Dotyčný pán sedel na plachetnici a keď sa zahľadel na tú krásu, povedal si, že také niečo mohol vymyslieť len Boh, ktorý nemôže byť zlý.

Oskar sa ma po chvíľke spýtal, prečo si ten "ujo" myslel, že je Pán Boh zlý. Tak som teda pokračovala v príbehu. Ten pán, totiž prišiel vo vojne o nohy a veľmi sa hneval na Boha, že dovolil, aby takto žil ďalej. Ale keď videl tú neuveriteľnú krásu, nemohol sa na ňu pozerať s nenávisťou, zrazu si uvedomil, že Boh nebol tým, kto mu ublížil. Oskar si to celé predstavoval, a zrazu sa rozplakal. Bol strašne smutný z toho, že sa hneváme.

často sa hnevám. mám podľa seba na "to" právo. Veď som unavená, je toho veľa, máme malý byt, a ľudia v autobuse sú občas nepríjemní. Mám veľmi pestrý repertoár "na svoje hnevanie". Často by som vedela zmeniť celý môj okolitý svet. Nakopnúť "ich", tam kde sa pichajú štipľavé injekcie.

Ale Oskar má pravdu. Hnev občas vo mne zabije všetko pekné. Všetko na čom naozaj záleží. Moje deti ma vidia hnevať sa oveľa častejšie, ako sa smiať. A suseda odvedľa nemusí pozerať ani ukričané telenovely...má predsa ukričanú mňa.

Cítim sa veľmi často tak, že si nezaslúžim mať pokoj s Bohom. Môj 5ročný syn mi dnes prehovoril do mojej nahnevanej duše..Chcelo sa mi plakať. Chcelo sa mi veľmi plakať, pretože aj ja chcem, tak ako ten pán v príbehu, vidieť a znova nájsť pokoj. Tak som to Bohu, ktorý naozaj dáva pokoj, povedala. A určite to urobím znova a znova.

Teraz, keď toto píšem je more pokojné a slnko krásne zapadá. Hovorím si, že také niečo mohol vymyslieť Boh, ktorý ma má rád.

čo je to urobiť krok navyše...

fotka hovorí za všetko. Je ťažké potlačiť sám seba a urobiť to, čo vlastne chceme, aby urobili tí druhí. Tí druhí sú v mojom prípade moje deti, môj muž, a vlastne všetci okolo mňa.

Je pre mňa oveľa ľahšie podať ruku bezdomovcovi, ako ju niekedy podať môjmu synovi, ktorý ma dostal do stavu rodičovskej nepríčetnosti. Je pre mňa oveľa ľahšie porozprávať sa s cudzím chlapcom na ihrisku, ktorý nevie po slovensky a preto je nadšený, že mu konečne niekto rozumie. Mohla by som tu menovať strááááášne dlhý zoznam mojich krokov naviac, ktoré poskytujem širokému, aj ďalekému okoliu, ale je sú to naozaj kroky naviac?

Doma je doma, sa hovorí a je to svätá pravda. Doma človek stráca svoju "peknú" tvár. Doma nás vidia "len" naše deti, náš muž, pes, mačka... Doma sa z nás stávajú plniči prianí našich detí. Chceme si vypiť kávu? Ok, ale najprv sa aspoň 20krát postavíme zo stoličky, káva nám vychladne, vyriešime minimálne 4vražedné súrodenecké útoky, potom na kávu zabudneme, lebo podpisujeme žiacke knižky, splnomocnenia, striháme z papiera robota, prebalíme dieťa, a začneme stavať garáž z lega. Káva je v ťahu. Potom nakričíme na svoje deti, že veď "ani tú kávu, som si nemohla vypiť..", deti na nás pozerajú a nechápu o čo ide. Veď sme sa predsa tak perfektne zahrali, mama nám doniesla všetko, o čo sme ju poprosili...v čom je teda problém.

Áno, doma sa robia kroky naviac často so zaťatými zubami. Mám veľa známych, ktorí sú úžasní kolegovia, riaditelia, vedia pomôcť ľuďom postihnutých prírodnými katastrofami, a sú za to patrične ohodnotení. Je však málo tých, ktorí robia kroky navyše tam, kde ich nikto nefotí, kde sa svet točí stále dokola, a zdá sa, že všetko robíme úplne nadarmo.

Tak si hovorím, je to ťažké, ale stojí to za to. Toto sú kroky naviac. Dnes budem s mojimi deťmi, budem robiť kroky naviac, a chcem sa pri tom usmievať, chcem si to vychutnať, je to ťažké, ale stojí to za to.

iné je dobré?

Občas sa zobúdzam do tzv. preddepresívneho dňa, keď ku mne Oskar príde veľmi skoro ráno a položí mi otázku: Mohli by sme dnes robiť niečo "iné"? To znamená, že celý deň sa bude niesť v znamení, "ale ja som chcel na raňajky niečo iné, poďme tie koľajnice postaviť nejako ináč....atď.

Takéto dni bývajú najdlhšie. Človek má pocit, že slnko vtedy vychádza o tretej ráno a zapadá o polnoci.

Obyčajne tento Oskarov "iný" deň preruším mojim expresívnym výchovným prostriedkom a tým je môj "štipľavý krik...", a je po Inom...

Hovorím si, aké by to bolo krásne takto vyliečiť aj samú seba, keď chcem niečo "iné", keď mi nestačí moja preplnená skriňa, mám chuť na raňajky v anglickom štýle a mám pocit, že ja som ten ukrivdenec a teda si zaslúžim vyliečiť svoje tiky nákupom na ktorý nemám a dalo by sa pokračovať ďalšími vecami, čo by mi určite povzdvihli moje ukrivdené ja..

Keďže veľmi rada pozorujem ľudí okolo seba, niekedy sa nestačím diviť, ako si ľudia liečia svoj nedostatok niečoho "iného". Dnes sú ľudia ochotní ísť do neuveriteľných dlhov, kvôli autu, bytu, značkám. Minule mi Matúš povedal, ako by sme mohli vyriešiť hladomor, veď je to také jednoduché- každý na slovensku by dal 5eur a kúpime jedlo a je to.

Musela som ho sklamať, že je to síce super nápad, ale peniaze sú, len my ľudia sme "iní", tak ako aj tu na Slovensku túžime po nereálnych veciach, aj v Afrike sú ľudia takí istí. Nie sme vďační za to čo máme, pociťujeme vnútorný hlad, ktorý si sami hecujeme, nevidíme za naše vlastné túžby.

A tak namiesto toho, aby sa jedlo dostalo k hladným, posúvame ho sýtym, ktorí nevidia viac, ako seba. Pretože všetci hľadáme niečo "iné", čo nám pomôže zabudnúť na to, čo najviac potrebujeme. takže je iné dobré? končím, ako vo francúzskom filme...

paint it black

práve som dočítala knižku s takýmto názvom. Odvážna kniha, otvára veľa dverí na rozmýšľanie. Zaujímavé je to, že mi pomohla. Je to viac menej depresívna kniha, založená na smútku zo straty milovaného človeka.

Bola tam jedna veta, "láska nestačí", nestačí na to, aby sme vedeli zachrániť jeden druhého, aby sme vedeli utiecť od toho čo nám stálo a stojí v ceste, vždy sa nám to vráti.

A aj keď táto kniha má veľmi ďaleko od kresťanskej literatúry, práve preto ma zasiahla táto veta viac, ako kedy predtým. Veľa ľudí okolo mňa sa vrhne do náručia človeku o ktorom si myslí, že ich zachráni od všetkého "zlého"...ale opak je pravdou.

Boh. Dokonca aj v tejto knihe, ľudské zúfalstvo volá na Boha. Neistota neviditeľného Boha, je tou najväčšou istotou. Voláme na Neho, možno ani nečakáme, že nám odpovie, ale čo ak predsa. Poprieme Ho? Otrasieme sa a budeme sa tváriť, že to predsa nemôže byť pravda? Hovorím hlavne o "mojich" ľuďoch, ktorým odpovedal, ale zúfalstvo toho, čo žijú im zakrýva tvár.

Občas sa mi chce kričať a zatriasť ľuďmi, ako s krajinkou v sklenenej nádobke s vodou a snehom. Ale ja nemôžem urobiť nič. Môžem sa modliť k neviditeľnému Bohu, ktorý bol raz viditeľný aj pre nich, ale zrazu sme sa stali cudzincami v spoločnej krajine.

Oskarové modlitby..

Včera večer som "znova" vyhrala nad Peťom, a bolo mi dovolené dať Oskara spať. Píšem to s najväčším nádychom sarkazmu, aký sa dá mať, lebo tento súboj skoro vždy vyhrám ja...

No, ale včera ma Oskar zase dostal. Už dávno sme sa spolu nepomodlili pred spaním, lebo sa mu do toho nejako nechcelo a teraz asi nahnevám všetkých priaznivcov anjeličkov, mojich strážničkov...a iných sladkých detských modlitbičiek, ale z duše sa mi protiví rapotanie detských modlitbičiek a ešte viac nútenie detí, aby sa pomodlili. Včera sa ma Oskar zrazu spýtal, "mami, a Pán Boh je prečo rád, keď sa k nemu modlíme?"

Tak som mu povedala, že nás rád počúva, že je rád, keď si na neho spomenieme a poďakujeme mu za tie všetky veci, ktoré sme mohli cez deň zažiť...atď..

Potom sa Oskar chcel pomodliť sám od seba. Nepamätám si úplne presne jeho modlitbu, ale znelo to asi takto:

Pane Bože, ďakujem ti aby sme mohli byť dnes na ihrisku, aby sme sa tam mohli hrať a naháňať, aby si nám dal také pekné slniečko. Ďakujem ti, aby sa všetci, ktorí sa chcú pomodliť, pomodlili k tebe. Amen


to Oskarove "aby", je úplne najlepšie. Milujem detské rozhovory s Bohom. A som si istá, že aj ON. Raz sa Oskar pomodlil za to, aby vo vesmíre, nebola taká hrozná zima, aby sme tam mohli ísť s raketou na výlet.

Veď kto iný mu môže s takouto vecou pomôcť....

takže odložme rapkáče, naučené a predpísané, ľuďmi vytvorené veršíky a skúsme to Bohu povedať, tak ako to len my sami vieme. oslobodzuje to a často prídeme na to, že ani toľko nemusíme rozprávať, lebo niekedy stačí počúvať...

návrh pre tých, čo si čítaju môj blog

mám nápad. to sa cení, že?

mám normálne veľa nápadov, ale väčšinou ich nedotiahnem do konca. Potrebovala by som vašu pomoc. chcela by som z niektorých mojich blogových príspevkov a tiež z oskarových výrokov urobiť takú mini knižôčku, a keby sa stal zázrak aj ju dostať na verejnosť. ak si myslíte, že je to dobrý nápad, nechajte mi odkaz na mojom blogu, alebo na fb.

možno ešte nie je správny čas, ale mám v hlave veľa príbehov, krátkych pozorovaní môjho sveta, len by ma inšpirovalo a nakoplo, keby som vedela, či si to myslia viacerí...ovvkej. fenks a peknú nedeľu ešte. máme za sebou víkend teplotnej zmeny, hurikán v usa a čo ja viem čo ešte, takže RELAX!!!

nikdy by som nepovedala, že....

A je to tu. Nikdy by som nepovedala, že naozajstná vnútorná krása je krásna. Áno, hovorí sa to...stále sa to niekde hovorí. Väčšina ľudí sa aj tvári, že veď vnútorná krása, to je to najdôležitejšie a najkrajšie na človeku. Úprimne? Nemyslela som si dodnes, že je to naozaj to najkrajšie na človeku, teda nemyslela na plných 100percent. Prišla som na to dnes na kúpalisku. Najlepšie miesto na takéto zistenie. Bolo tam neskutočné množstvo kultov krásy, neskutočné množstvo babeniek, ktorým zrazu zmizol vrchný diel plaviek...Priam z nich sršalo: POZRITE SA NA MŇA? SOM KRÁSNA!!!!!! A čo ďalej? no veď to, že nič. vôbec nič. Potom som sa, ako to mám vo zvyku, dala do reči s tetou, ktorá sa stará o ihrisko, som jej poďakovala, že ako tam je čisto a teta sa potešila a pokecali sme. Teta obyčajná, petržálska teta.

Pomohla mi, ale uvedomiť si viac, ako kedy predtým, že ma zaujala nie na sekundu, ale na celých 15minút. Stará sa o ihrisko, dáva pozor na deti, na ktoré nemusí dávať pozor, zoznámila sa s Oskarom, ktorý sa jej predstavil, a ona ho za to pochválila. "tety", bez vrchného dielu sú síce krásne opálené, a možno sa nám ostatným so všetkými dielmi zdajú magnetickejšie pre mužské oko, ale aký nudný je život so ženou, ktorá sa najradšej rozpráva o tom ako bola dobre opálená pred rokom a ako to tento rok nestihla dohnať..., pomoc.

A predsa sme my ľudia nenormálni.

Celý svet nám padá pred očami kvôli vonkajšej kráse. Koľko ľudí z mojho sveta odíde od rodiny, kvôli tomu, že nejaká "teta" použije všetko čo sa dá, aby ukázala svetu, že aha, mňa si nakoniec vybral a to aj napriek tomu, že mal rodinu.

Asi si nepomôžem a svet zostane svetom, ale teta z ihriska, ktorej meno nepoznám, ďakujem Vám, za to, že sme pokecali a ani neviete, ako ste mi dnes otvorili oči.

voňavé leto a ešte krajšia jar

Takýto názov som sem dala, ani neviem prečo. Samozrejme, že tuším a hneď to aj vysvetlím. Dnes som čítala niečo z čoho mám dosť veľký strach. Zabilo to vo mne za sekundu všetky moje idealistické pocity a chcenia. Naozaj žijeme vo svete, ktorý je zlý.
On odhaľuje hlbočiny temnoty a temravy zas mení na svetlo.

Krása. toto som našla v Biblii. Rozmýšľala som nad tým, či si človek, ktorý sa nazýva skinheadom, rasistom, niekedy čítal Bibliu, len tak z historického záujmu, podporiť svoju inteligenciu. Čo by asi na tento verš povedal. Veď všetko, o čom hovorí rasizmus, je temno. Je to, ako izba v ktorej je vždy tma. A smiešne je, že práve "naši" slovenskí skíííni sa boja tmy, čiernej farby, ale sami ju nosia v sebe. Nepoznám temnejších ľudí, ako sú oni.

Privádza ma to späť k môjmu nadpisu. Rozmýšľam nad tým, či "im" nechýba voňavé leto a krásna jar, to všetko na čo sa pozerali, keď boli malými deťmi, na čo sa celý školský rok tešili. Vymenili to za ohavné stretávky pri krutých slovách ich pesničiek, za čierne nohavice a veľké hrubé topánky, za obleky a honosné tváre vysoko postavených rasistov. Temno v duši, v tvári hnev a smútok. Je to naozaj smutné stratiť sám seba v temnote.

to je odo mňa všetko k tejto téme.

london calling

london, used to be my favorite place in the world. because of people, culture, chips, music, clubs and parks. i still love london, a uz pisem po slovensky.

čo sa to deje? myslíme si stále, že sme na slovensku a nás sa to netýka???ha ha ha. veľký omyl stará mama. týka sa nás to a strašne. naše deti majú vzory a tie sedia za počítačom, mastia hry, kupujú si dotykofffky a starajú sa o čo najväčšie kontá v banke.

kam sme sa podeli, s našimi snami, byť čo najlepšími rodičmi, ktorí si budú so svojimi deckami rozumieť, hrať hry, stavať stany na lúke pred panelákom, prejsť hory doly, aby naše deti videli to čo sme kedysi aj my prežili...

je mi do plaču zo seba aj z druhých. na koho sa majú mladí ľudia pozerať, na haberu?na beyonce?, skorumpovaných riaditeľov škôl, ktorým ide len o prestíž školy a deti sú na spodnej čiare v ich rebríčku hodnôt???

je to obraz nás. to čo sa deje sme my. tak prestaňme ukazovať prstom. začnime stavať stany, začnime sa rozprávať s deckami, začnime ich počúvať, aj keď občas používajú viac nadávok, ako prídavných mien...zobuďme sa. ešte sa dá niečo zmeniť. hovorím aj sebe, predovšetkým.

prší, prší len sa to všetko leje

hovorím si, že či sa vôbec oplatí niečo písať, keď sú aj tak všetci na fejsbuku, ale nedá mi to. mám na mysli veľa nepríjemných slov, ale nepatrí sa ich sem dávať. škoda. vystihlo by to moju náladu.

no zhrniem radšej aktuálne počasie. prší zasa, bolí ma hlava a jediná výhoda tohto celého je v tom, že sa nedá ísť na ihrisko, takže nemám výčitky svedomia, že tu vysedávam pri počítači, kým mia spí.

život sa točí dokola, a ja mám chuť tu napísať naozaj to, čo ma kúše, ale zatiaľ nemám odvahu. tak idem radšej dopiť kávu, upratať byt, začnem sa tváriť ako slušná riť...to sa mi rýmovalo...takže pardón. ok. zatial